10 mesiacov a bola svadba

Späť na články

S mojím manželom sme sa zoznámili v jeden krásny septembrový večer. Naše spoznávanie sa bolo veľmi príjemné, chodili sme spolu von, na kávu, na prechádzky. Často chodil za mnou do práce, jeho skutky boli plné obety, a to sa mi na ňom ako prvé zapáčilo. Bol ku mne veľmi milý a láskavý. Prišiel december a s ním Vianoce a po Vianociach sme už obaja cítili, že sa máme naozaj radi, a tak sme začali spolu chodiť.

10 mesiacov a bola svadba

Náš vzťah bol občas dosť zložitý, pretože sme vyšli z komplikovaných rodinných zázemí a mali sme na začiatku obaja čo robiť. Vedeli sme, ako veci vo vzťahu nechceme, ale nepoznali sme konkrétne alternatívy, ako by sme veci chceli robiť. A tak sme jeden druhého postupne formovali a utrieďovali si priority a jednoducho povedané, učili sme sa žiť vo vzťahu. 

Prišiel február a jedného dňa ma Duško pozval na prechádzku na Kalváriu v Banskej Bystrici. Bol večer a jemne snežilo. Celou cestou sme sa rozprávali, šli sme za sebou, lebo bol vydupaný len úzky chodníček, keďže bolo veľa napadaného snehu. Ako si tak kráčame, zrazu mi Duško neodpovedá, a tak sa otočím a on už kľačí v snehu, v ruke drží nádherný prsteň s veľkým kamienkom a pýta sa ma tú známu vetu... Celá dojatá a šťastná odpovedám, že áno a začína sa obdobie nových vecí, snov a túžob. 

Kvôli komplikovaným rodinným záležitostiam sme sa nasťahovali do spoločného podnájmu, samozrejme sme po celú dobu chránili našu čistotu a toto bolo pre nás veľkou skúškou. V našich modlitbách nás podržali aj naši najbližší kamaráti, aby sme krásne čistí mohli vstúpiť do sviatosti manželstva. 

Pomaly sme začali riešiť dátum svadby a obaja sme si povedali, že by bol ideálny september, a tak sme sa začali pripravovať na náš veľký deň. Ja som medzitým na nejaký čas odišla pracovať do Nemecka a vtedy sa to všetko začalo. Prvé skúšky dôvery, vernosti a vytrvalosti. Predstavte si ten moment, keď ste v maximálne intenzívnych emóciách pred svadbou, obdobie snúbeneckej lásky, a vy ste tak ďaleko od seba a popritom sa ešte začne valiť jeden problém za druhým. Najprv práca, potom rodinné nedorozumenia plus k tomu pohoršenie verejnosti a blízkych priateľov kvôli blížiacej sa svadbe po tak krátkej známosti. Keď som sa vrátila z Nemecka, tak sa všetko v nás aspoň trochu upokojilo, pretože sme už mohli bojovať spolu. 

Uverili sme, že Boh je nad tým, a že nás požehná pokojom. 

Vtedy už bolo krásne letné počasie a taká bola aj nálada, prípravy na svadbu vrcholili, aj práca bola už lepšia, a tak sme si mohli užívať našu lásku a naplno všetky svadobné prípravy. A vtedy sa to stalo. Tri týždne pred svadbou sa stalo v mojej rodine veľké nešťastie. Za tragických okolností zomrela moja mama. Bolo to všetko opäť náročné, bolestivé a cítili sme okolo seba úplnú tmu. Pýtali sme sa Boha, čo teraz? Má to byť pre nás signálom, že sa nemáme brať? Máme niečo zmeniť? Máme všetko stopnúť? Tí, ktorí ste už svadbu mali, viete, že tri týždne pred svadbou máte už všetko nachystané, zaplatené a pripravené. ​

Riešili sme to s naším kňazom, ktorý nám bol veľkou oporou a spolu sme usúdili, že svadbu urobíme, a bude tak, ako má byť. Uverili sme, že Boh je nad tým, a že nás požehná pokojom. A aj tak bolo. Kým sme všetko zariadili okolo pohrebu, tak sa mi len potvrdilo to, že muž, ktorému chcem sľúbiť vernosť a lásku v dobrom aj v zlom, je ten pravý. Je tak obetavý, schopný, láskavý, pokojný, odvážny a vytrvalý. Toto všetko mi celý ten čas, tých desať mesiacov ukazoval a dokazoval v takých životných skúsenostiach a okolnostiach, že som nepotrebovala ďalší rok alebo dva či sedem na to, aby som spoznala, aký je to výnimočný muž. Jednoducho som bola odhodlaná vziať si ho a byť s ním. 

Našich neprajníkov alebo aj niektorých našich bývalých kamarátov, ktorí krútili hlavou nad našim sobášom a v ich ponímaní nad neuváženým krokom, že ako sa o pol roka rozvedieme, lebo takých tu už bolo, len zo srdca pozdravujeme a žehnáme im, lebo im to nemôžeme ani povedať osobne, keďže do dnešného dňa s nami nekomunikujú. 

Moja veľmi dobrá kamarátka, ktorá mi bola aj svedkom na našej svadbe, to raz krásne vystihla tak, že povedala, že to bolo naše najlepšie rozhodnutie sa zobrať, a to z dvoch dôvodov. Prvý, že sa naozaj ľúbime a druhý, že sme stihli počas nášho síce krátkeho vzťahu prežiť také udalosti či situácie, ktoré niektorí nezažijú ani počas desaťročného vzťahu.

Sme spolu šťastní. Naše dni sú pokojné a láskavé. Sem tam medzi nami aj niečo prehrmí, ale keď príde nejaký problém, tak sa vieme k nemu postaviť a spolu pod záštitou nášho všemohúceho Boha ho aj vyriešiť.

Preto by sme všetkých chceli povzbudiť, aby sa nebáli vykročiť a povedať svoje „áno“ milovanej osobe. Podľa nášho názoru kvalita vzťahu nie je o čase, ale o spoločných prežitých situáciách. Je iné len tak si vychutnávať príjemné nedeľné popoludnie v kaviarni, ale niečo úplne iné je čeliť naozaj ťažkým životným peripetiám. Tým nechceme umenšovať krásu príjemných spoločných okamihov, ktoré všetci dôverne poznáme. Ale kvalita a pravosť vzťahu sa ukáže predovšetkým v problémoch – v existenčných situáciách ako je vysporiadanie sa so smrťou blízkeho človeka, strata práce, hľadanie prijateľného ubytovania či mnohé iné okolnosti. Niekedy môžeme spolu chodiť aj pekných pár rokov, ale nemusíme sa vôbec dostať na podstatu vzťahu. Okolnosti, ktoré sa nám prihodili, vytvorili pre naše manželstvo pevné základy, na ktorých staviame dodnes.

Paula Daubner

Foto: archív autora

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!