Anka Kolesárová – mučeníčka čistoty, alebo fanatická kresťanka?

Späť na články

Dňa 17.8.2018, bol denníkom SME zverejnený článok jednej redaktorky tohto denníka, s nadpisom: Radšej zomrieť, ako zhrešiť! Jedným z bodov v texte, je i táto časť:
,,To, že sa jej smrť využije na spoetizovanie odporných činov a že z prirodzenej ľudskej obrany pred útokom sa urobí vymývanie mozgov, je rovnako obludné, ak nie viac, ako jej pokus o znásilnenie a vražda...“
Pretože, vraj: ,,Cirkev si cení viac čistotu, ako život.“

Anka Kolesárová – mučeníčka čistoty, alebo fanatická kresťanka?
Foto: © www.annakolesarova.sk

Keď som nahliadla do komentárov pod článkom, našla som i niekoľko názorov veriacich ľudí. A právom si kládli otázky typu:
- Čo ak má tento článok v mnohom pravdu?
- Mám sa podľa cirkvi nechať radšej zabiť, len aby som nezhrešila?

Na začiatok si musíme uvedomiť, že nie len redaktorka spomínaného článku, ale aj mnohí, či už neveriaci, alebo aj veriaci, si nesprávne vyložili čin Anny Kolesárovej.
Podľa dostupných informácii sa v ten osudný deň jej smrti stalo nasledovné:

Anna Kolesárová mala šestnásť rokov. Tým, že prišla o matku, vychovával ju otec a ona prebrala domáce povinnosti. Podľa ľudí, ktorí ju poznali to bolo slušné, milé, láskavé, skromné dievča. Nábožensky založená, pravidelne sa modlila, chodievala do kostola. V ten deň sa ukrývala v pivnici so svojou rodinou a susedmi a aby nevzbudzovala pozornosť, tak ako mnohé iné ženy sa obliekala do čierneho, aby vzbudzovala dojem staršej, neatraktívnej ženy. Prišiel však jeden z vojakov červenej armády, nahliadol do pivnice. Anna šla do kuchyne, aby na pokyn otca pripravila pre vojaka nejaké jedlo. (Bol to určite rozumnejší nápad, ako vziať domáce náradie, aby ho mohli zabiť a vojak by medzitým stihol zburcovať ďalších, ktorí by všetkých týchto ľudí na mieste postrieľali.) Taktika iste bola: Buďme milí a láskaví a možno nás nechá na pokoji.

Vžime sa na chvíľu do tejto situácie:

Máš 16 rokov, si dievča. Máš sny, život pred sebou. Ale...vonku za oknom vojna a kopa vojakov dychtiacich po krvi a násilí. Bojíš sa. Nevzbudzuješ pozornosť, neprovokuješ...ani ty, ani Tvoja rodina. A zrazu stojí pred Tebou jeden z vojakov. Mohol hneď prísť a na mieste Ťa zabiť, aj Tvoju rodinu, ale neurobil to. Otec Ti povie: ,,Choď do kuchyne a priprav mu jedlo.“ Všetci prítomní totiž vytušili nádej, že to nemusí skončiť krvavo. Ty to teda urobíš. Nie z kresťanskej lásky, ale zo strachu, pretože tento človek môže vystrieľať celú Tvoju rodinu. Si ticho, len nakladáš na tanier a podávaš mu jedlo. On si Ťa stále všíma a zisťuje, že sa mu páčiš. Pristúpi k Tebe a dovoľuje si. Ty sa mu (stále zo strachu, logicky), vytrhneš z rúk. On Ti povie: ,,Teraz budeš moja, urobíš všetko, čo budem chcieť. Vyzleč sa!“
 Vieš čo bude nasledovať, keď ho poslúchneš. Vieš, čo Ti urobí. A zároveň si kladieš milión otázok. -Čo ak poviem nie a naozaj ma zabije?
-Čo ak sa mu podvolím a zabije ma aj tak?  
-Čo ak to..čo ak tamto?

Anka Kolesárová povedala nie, veľmi vystrašená a vydesená. Utekala do pivnice. A toto je bod zlomu. Anka Kolesárová nestála ako stĺp pred vojakom a nepovedala: ,,Nie, nepodvolím sa, ak teda chceš, zabi ma! Ja radšej zomriem, ako Ti dám svoju čistotu!“

 Pokojne si to googli aj dva dni, ale nič také nenájdeš. Anka Kolesárová povedala nie a rozutekala sa do pivnice, z ktorej vošla do kuchyne, aby tomuto chlapovi pripravila jedlo. Utekala, lebo nechcela zomrieť. Utekala, pretože mala strach. Anka Kolesárová bojovala o svoj život! Opakujem: Anka Kolesárová bojovala o svoj život!
 On ju dobehol a povedal: Rozlúč sa s otcom a na to ju zastrelil. Mnohí hejtujú s týmto komentárom: ,,Vraj si radšej vybrala smrť, ako by mala zhrešiť.“

Anka Kolesárová povedala nie a rozutekala sa do pivnice, z ktorej vošla do kuchyne, aby tomuto chlapovi pripravila jedlo. Utekala, lebo nechcela zomrieť. Utekala, pretože mala strach. Anka Kolesárová bojovala o svoj život! Opakujem: Anka Kolesárová bojovala o svoj život!

Anna Kolesárová nebola hlúpa. Možno bola jednoduchá, ale určite nebola hlúpa. Bola veriaca a vedela, že predmanželský sex je hriech. Ale takisto i vedela, že keď by sa tomu vojakovi podvolila, tak nezhreší. Vedela, že ona by žiaden hriech, logicky, ani z náboženského hľadiska, nemala! Ako by aj mohla?

Je pravda, že odmietla hriech a preto si radšej vybrala smrť. Ale ona neodmietla hriech, ktorého by sa dopustila ona, keby súhlasila. Anna Kolesárová odmietla hriech tohto vojaka! Odmietla jeho hriech! Odmietla súhlasiť s tým, že sa vyzlečie len preto, aby sa on na nej mohol dopustiť násilia. Odmietla morálne zlo. Nebola hlúpa, ani to nebola žiadna kresťanská fanatička. Anka Kolesárová bolo jedno nádherné a odvážne dievča, ktoré bojovalo o svoj život a zároveň o svoju dôstojnosť a čistotu.

Rozmeňme si na drobné čistotu – panenstvo – panenskú blanu, keď už sme v tejto téme. Google Ti povie, že: ,,Panenská blana, odborne nazývaná hymen, je membrána, ktorá čiastočne, alebo úplne pokrýva vstup do pošvy žien. Jej pretrhnutie sa nazýva deflorácia a zvyčajne prichádza s prvým pohlavným stykom ženy.“
Toľko od kolegu googla.

A teraz mi dovoľ, aby som Ti povedala a opísala ja, čo je panenstvo, alebo ak chceš, symbol ženskosti – čistota...atď. Nič z tohto Ti nevysvetlí to, čo a čím je panenstvo. Bez akejkoľvek hanby si dovolím tvrdiť, že všetko, čo som vyššie napísala v tomto článku, som si mohla dovoliť napísať a mám na to plné právo.

O panenstvo som prišla, keď som mala sedemnásť rokov. Nebola som ani zaľúbená (vlastne okrem DiCapria a jedného basgitaristu americkej folkovej kapely, ktorých plagáty som si odkladala a snívala o tom, že jeden z nich ma raz pozve na večeru, alebo aspoň na hot-dog), a takisto som ani nemala potrebu mať žiaden vzťah, v ktorom figuruje sex. A pravdupovediac, nemala som ani nejakú extra vieru v Boha. Klasika. Kostol v nedeľu, spoveď raz za mesiac. Čakať so sexom až do svadby som považovala tak trochu za niečo divné a neprirodzené. A panenstvo bola pre mňa len “tá blana“. A jedného dňa, bez varovania...som bola znásilnená. Mužom o dvadsaťpäť rokov starším. Nedal mi na výber. Nemala som najmenšiu šancu na jediné slovo. Pamätám si však tie jeho: ,,Ak nebudeš ticho, nájdu Ťa s vykrúteným krkom, zakopanú v hovnách.“ A ja som ticho nebola, hoci ma i tak nik nepočul. Ale dôvodom toho, že som ho neposlúchla nebol ten, že som chcela skončiť tak, ako mi sľuboval, ale ten, že som si chcela ubrániť vlastnú dôstojnosť.

Bez toho, aby som myslela na dôsledky. Jediným mojim cieľom bolo zachrániť sa. Tak vlastný život, ako i dôstojnosť a dúfala som v to, že sa mi oboje podarí uchrániť. On svoj sľub nesplnil, ale vzal mi dôstojnosť a panenstvo. A neviem z akého dôvodu, ale od toho dňa mám pocit, že ma i zabil. Stratu panenstva som nepociťovala len fyzicky, pravdupovediac, fyzické prejavy ako bolesť a iné, som takmer nevnímala. Pamätám si ten pocit. Nenadarmo mi hovoril, že skončím, tentokrát jemnejšie povedané “vo výkaloch“. Presne toto som cítila, presne tu som sa cítila. Špinavá, smradľavá, odpad. Ako niečo použité a odhodené. Alebo, povedané viac metaforicky, čo by priblížilo význam panenstva: Ako vitrína, v ktorej bol kedysi uzamknutý drahý a vzácny klenot, nevyčísliteľnej, nevydražiteľnej hodnoty. Až do momentu, kedy ju niekto nevykradol, vzal si tento poklad a vitrínu tam nechal. Nerozbil ju na kusy...vzal si len poklad a vitrínu nechal na mieste. To, čo z nej dovtedy robilo tú najvýnimočnejšiu vitrínu na svete, z nej zmizlo. Presne takto som vtedy pociťovala stratu panenstva a to, čo skutočne panenstvo znamená. A ak by mal niekto potrebu, ťahať ma za slovíčka, tak nie...nepovažujem ženu, ktorá nie je pannou, za bezduchú vitrínu. A aj keď som teraz veriaca a chápem a rozumiem tomu, prečo cirkev učí, že sex do svadby nie, tak si myslím, že ak žena príde o svoje panenstvo dobrovoľne, s tým, že dá dobrovoľný súhlas...je to úplne iné.

Aj keď, s mnohými ženami som na túto tému diskutovala a každá jedna mi potvrdila to, čo som si i tak už dávno myslela. Stratu panenstva nepociťovali len ako fyzickú záležitosť, ale hlboko duchovnú, až nadprirodzenú. A to som sa naschvál pýtala najmä žien, ktoré nie sú veriace. Žiadna obyčajná telesná rozkoš, ale niečo nevysvetliteľné a nepochopiteľné.

Článok denníka sme na veľmi sklamal. Ako ženu, ako ľudskú bytosť. A veľmi mi prišlo ľúto Anky Kolesárovej, ktorú týmto článkom potupili. Nevinné dievča, ktoré bojovalo o svoj život, no zároveň  malo odvahu vzoprieť sa. Viem, že mnohé ženy počas vojny sa stali obeťami znásilnení a mučenia. Mnoho žien. A som si istá, že každá jedna z nich sa bránila. Nie len svoj život, ale i dôstojnosť. Mnohí sa pýtajú: V čom je prípad Anky Kolesárovej taký výnimočný, že má byť za to blahorečená...keď mnohé ďalšie ženy si prešli tým istým a nik o nich nevie?

Proces blahorečenia je nesmierne dlhý. Rieši sa životopis danej osoby, od základov. Aký bol, ako sa správal, ako si ho pamätajú ľudia, zachytávajú sa jeho príbehy, v ktorých figuroval a podobne.

Anka Kolesárová milovala Boha a tak aj žila, tak sa správala. Tichá, nekonfliktná. Žiadna submisívna otrokyňa náboženstva, ale dobré a nevinné dievča.
Mohla povedať: ,,Dobre, rob si so mnou čo chceš.“ On by ju znásilnil a možno by ju aj jej rodinu potom nechal na pokoji. Všetko mala pred sebou. Všetko. Na traumu zo znásilnenia by nikdy nezabudla, ale rodina a priatelia a viera, by jej pomohli tlmiť bolesť tejto rany. Ona však bojovala, so slovom nie na perách. Bojovala! Ona sa bránila! A pritom vravela nie. Ako veriaca vnímala čistotu omnoho hlbšie, ako neveriaci človek a o to viac pre ňu znamenalo bojovať o svoju dôstojnosť a čistotu. Má byť preto bláznom? Fanatickou naivkou? Nie!

Anka Kolesárová je príkladom. Pre všetky ženy, dievčatá, i mužov. Príkladom neskrotnej odvahy a úžasnej viery.
Som si istá, že svätosť dosiahla každá žena, ktorá prežila to, čo Anka Kolesárová, tým, že ako obeť vojny bola zavraždená a znásilnená, alebo sa ju pokúsili znásilniť. Ale nie každá je blahorečená. Anke sa tejto formálnej pocty dostalo  a vďaka tomu ju môžeme vnímať ako symbol odvahy a viery.

Vážení redaktori i všetci, ktorí súhlasíte s uverejneným článkom denníka SME a názormi, že Anka Kolesárová bola nechutne zneužitá na spoetizovanie obludného činu...ak si myslíte, že takéto niečo je možné vysvetľovať bez “božej optiky“, ako sa aj píše v danom článku, tak Vám vravím, že sa to nedá.
Čin Anky Kolesárovej nepochopíte, pokiaľ sa nezastavíte a nezamyslíte nad tým, že sú tu a boli, i ľudia, pre ktorých hodnoty, ako panenstvo, či viera, znamenajú viac, ako názor väčšiny.

Môžete hejtovať náboženstvo, ako také...Ale ľudí, ako bola i Anka Kolesárová, si neberte do úst len preto, aby ste pošpinili ich pamiatku výsmechom z ich viery. O to viac, že bola ešte len dieťaťom. A aj napriek tomu mala v sebe viac odvahy a viery, ako všetci dospelí veriaci dohromady.

Anka Kolesárová si zaslúži úctu a ďakujem Bohu za to, že bola ...a že navždy zostane.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!