Chráň nás od pokušenia alebo kam utekať od pokušenia?

Späť na články

Asi hneď človeku napadne, že v modlitbe Otče náš sa modlíme: „A neuveď nás do pokušenia...“ Áno, je to tak. Nadpis som zvolila tak, aby vystihol zámer, s akým som sa pustila do tejto ťažkej témy. Čo sa dá robiť s pokušením? Jasné, najlepšie je utiecť. Ale kam utiecť, ak máme na ulici množstvo nahých billboardov, kolega rozpráva perverzné vtipy, páči sa nám kolega, kamarátka, ktorí sú šťastne zadaní. Alebo sme zadaní aj my. Niekto nám navrhne pár eur za prižmúrenie očí, alebo nám naznačí, že niektoré pravidlá netreba brať príliš vážne.

Chráň nás od pokušenia alebo kam utekať od pokušenia?
Foto: © pexels.com

Utiecť, ale kam? Nechodiť do práce, nejazdiť spojmi, nečítať nápisy na billboardoch, nepozerať internet, ani televíziu? Nerozprávať sa s peknými ľuďmi? Pre niekoho sú riešením skupiny ako amiši, ktorí žijú podobne ako ľudia pred takmer 200 rokmi. Ale pokušenia boli aj vtedy. Čo teda robiť? Pokušenie je v podnikaní, v štátnych inštitúciách – niekedy stačí len mlčať, ak sa chce mať človek lepšie, v politike, v médiách – mnohé veci vieme povedať tak, ako sa nám alebo našim dobrodincom hodia lepšie. Nemusíme klamať, polopravdy sú účinnejšie. Pokušenie je v ľuďoch okolo nás, nemusí to byť len príťažlivý úsmev kolegu či iskra v oku kamarátky. Môže to byť aj kávička, na ktorej prejdeme neresti našich známych, šuškandy, ktoré teraz letia alebo slabosti protivníkov.

A čo je úplne najstrašnejšie, pokušenie je aj v nás. Myšlienky neodpustenia, tolerovaný hnev a pohŕdanie voči iným, túžba po pomste, lenivosť, lakomosť a pýcha na seba, vlastnú zbožnosť, na to, že som lepšia ako tí neveriaci okolo mňa, ako ten jeden, čo má už tretiu manželku alebo kolegyňa, ktorá sa rozviedla.

Čo teda robiť? Priznám sa, keď som začala písať tento článok, najprv mi napadlo, že sa to týka najmä myšlienok proti čistote. Pokušenie sa nám najčastejšie spája predsa len so šiestym prikázaním. Potom som si uvedomila, že tých spôsobov je omnoho viac, a ak zvládame to šieste, myslíme si, že ostatné sú pohoda. Ale to je blbosť. Tie ostatné sú rovnako zlé a ťažké. Utiecť sa nedá, lebo aj keby sme sa zavreli doma a nevychádzali, tak, podobne ako spieva istá kapela: „Pred sebou neutečieš.“

Utiecť, ale kam? Nechodiť do práce, nejazdiť spojmi, nečítať nápisy na billboardoch, nepozerať internet, ani televíziu? Nerozprávať sa s peknými ľuďmi? Predsa len jeden smer úteku pomáha. Do Božej náruče. O to viac a o to častejšie, čím som slabšia.


Ale predsa len jeden smer úteku pomáha. Do Božej náruče. O to viac a o to častejšie, čím som slabšia. Nakoniec je dobre, že som slabá, lebo si môžem oveľa viac uvedomiť, že Boha potrebujem. Aby som zvládla pokušenia mnohých foriem. Lebo sama to nedám. Možno niekedy to vyjde, ale spoliehať sa na vlastné sily sa mi neoplatilo nikdy. Takže tak. Veľmi sa mi páčila hláška jedného svätého, keď ho obvinili z nejakých zločinov a mučením sa snažili z neho vytiahnuť priznanie. Povedal niečo v tomto duchu: „Áno, to z čoho ma obviňujete a ešte oveľa viac zločinov by som bol schopný spáchať, ak by ma nechránila Božia milosť.“ Podpisujem a dávam na to svoj like.
Hej a teraz si poviete, okej tebe sa radí. Nie je to jednoduché. A pre mnohých je ťažké si priznať, že sme slabí. Že aj nás to láka tam, kam by sme nemali ísť. Ale keď si to pred sebou nepriznám, neposuniem sa.
Máme zhruba tri možnosti.

1. Brať to tak, že život je len jeden a ja si ho predsa mám právo užívať. A nebudem riešiť, čo je dobré a čo nie je. Budem robiť tak, ako to cítim. Okej, aj tak sa dá. Potom sa ale nehrajme na kresťanov, lebo Boh nám tie pravidlá jasne dal.

2. Môžeme zvoliť aj cestu sebabičovania, pocitov vín, a mnohí kresťania sa v nich utápajú. Príčiny sú rôzne, môžu to byť vlastné, sebou neodpustené zlyhania, výchova v rodine alebo perfekcionistická povaha, ktorá nám nedovolí ani najmenšiu chybu.

3. Tretí a jediný zdravý prístup je pokora. Skutočná pokora nie je o plazení sa v prachu, ale o tom, pozrieť sa pravde do očí. Vidieť a prijať pravdu o sebe. O svojich pozitívnych, ale aj slabých stránkach. Bez sebaobviňovania, sebabičovania, zatrpknutosti. Bez mávnutia rukou, ja som už taká, taký. Ale so záujmom vstávať a ísť ďalej vždy, keď padnem, priznať si vlastné zlyhania, úprimnosť k sebe i k Bohu o tom, ktoré zakázané ovocie ma láka. A nehanbiť sa prosiť Boha o pomoc. Lebo Boh nás nemiluje kvôli našim úspechom a schopnosti odolať pokušeniu. Miluje nás aj slabých, topiacich sa v bahne, špinavých, stýkrát zlyhávajúcich. A to je niekedy ťažké priznať, lebo si chceme niečo zaslúžiť, chceme sebe i iným dokázať, že sme lepší. Lebo sme zvyknutí na podmienečnú lásku. Milujem ťa, ak... Ale Boh miluje stále.
 

Skutočná pokora nie je o plazení sa v prachu, ale o tom, pozrieť sa pravde do očí.


Odolať pokušeniu vyžaduje v prvom rade schopnosť priznať si, že v tom pokušení som. Lebo sme naklonení potláčať nepríjemnú pravdu o sebe a radšej si ju obaliť a zracionalizovať. Ježiš na púšti bol pokúšaný. Nebol ako Superman, keď odmietal satanove lákavé ponuky. Nebolo to myslím blahosklonné mávnutie rukou a úsmev. Bol poriadne hladný a vyslabnutý. Byť v pokušení znamená byť slabý, znamená to, že ma niečo láka. To samo o sebe nie je zlé.
Keď sa nahnevám tak, že by som niekoho jemne povedané roztrhla v zuboch, neznamená to ešte, že som urobila niečo zlé.
Pocit nie je hriech. Ale môže k nemu viesť. To už je na našej vôli. Na tom, ako sa rozhodnem.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!