Chyba bola vo mne...

Späť na články

Píšem tieto riadky a v očiach mám slzy. Ako plynie čas, zisťujem aká som bola slepá. Ako mi od bolesti bije srdce. Zo sklamania. Sklamania zo seba.

Chyba bola vo mne...
Foto: © pexels.com

​Sama som hovorila aká je láska krásna a úžasná. Že je pre mňa veľmi dôležitá a tak požehnaná.

A sama som si ju nevážila...

Chodím s mojím chlapcom pár mesiacov. Ako to na začiatku býva, všetko je krásne a ľudia sú zaľúbení. No ako plynie čas, odkrýva sa čoraz viac nedostatkov. Máme len dve možnosti, buď ich prijímame alebo nám začnú vadiť. Vo väčšine prípadov si vyberieme druhú možnosť. Tak som to spravila aj ja. Hoci som si to neuvedomovala.

Začala som vidieť nedostatky a s radosťou som ich svojmu priateľovi všetky podala na tanieri a k tomu ako prílohu som dala riadne uštipačný tón.

Začala som vidieť nedostatky a s radosťou som ich svojmu priateľovi všetky podala na tanieri a k tomu ako prílohu som dala riadne uštipačný tón. On chudák sklopil vždy hlavu a uznal svoju vinu. A to ma ešte väčšmi hnevalo, pretože ja som chcela, aby sa zachoval „ako chlap“ a začal konať. Nie však všetci muži sú rovnakí. Niektorí sú energickí a začnú situáciu hneď dychtivo riešiť. Iní sú však tichší, nechajú si všetko prejsť hlavou a v kľude a samote porozmýšľajú o probléme a snažia sa ho vyriešiť v sebe a potom konať.

To je aj prípad môjho milého. A keďže ja som energická žena a chcem všetko hneď, tento postoj sa mi nepáčil. Chcela som každým dňom od neho viac a viac. Kázala som mu rôzne veci s obhajobou, že jemu to len prospeje. Dodnes si neviem predstaviť ako sa musel cítiť, keď som mu stále nakladala viac a viac. A ani jedenkrát nepovedal nič na mňa. Nič... Všetko znášal. Veril. Dúfal. A...vydržal... A čo ja?

Dohnala som to až do takého štádia, že som sa s ním rozišla. A povedala som mu, že ak ma chce späť, musí sa veľmi, ale veľmi snažiť...

Chodil každý deň. Nič mi neoznámil. Len prišiel. Modlil sa. Nevedel či ho prijmem. Ja som vždy s hnevom vyšla. Nechcela som ho ani vidieť. Myslela som si, že si nerozumieme. Áno, to sa stáva, že ľudia si nerozumejú v niečom. Ale to som si len ja vtĺkala do hlavy. Hovorila svoju pravdu. Ale nečítala som medzi riadkami... Nedala som mu žiadnu šancu... Bola som zaslepená ideálmi v mojej hlave...

Raz som to už nevydržala a začala som sa modliť. Pýtať sa a prosiť. Čo mám robiť?... A vtedy som ešte nevedela, ale ľady sa začali lámať...

Začali sa mi otvárať oči. Každý deň. Kúsok po kúsku... a s veľkou bolesťou som pozerala na všetko, čo som spôsobila. Nie v ňom, ale chyba bola vo mne...

Písal mi listy...Pre mňa niečo krásne a zároveň jednoduché. No on to mal o toľko ťažšie... má totiž dislexiu. Ťažko sa mu číta a píše, no on to NEVZDAL. Píše a píše dodnes. Ja som si nevážila ani jeden tak ako dnes.

Písal mi listy...Pre mňa niečo krásne a zároveň jednoduché. No on to mal o toľko ťažšie... má totiž dislexiu. Ťažko sa mu číta a píše, no on to NEVZDAL. Píše a píše dodnes. Ja som si nevážila ani jeden tak ako dnes. Neuvedomovala som si, aké ho to stojí úsilie. Ako sa snažil. Nie, aby som ho obdivovala, ale „len“ ľúbila. Niektoré veci mu možno idú ťažšie, ale urobí všetky. Ja sa pozriem a on už koná. Bez ohľadu na výsledok...koná...

Keď sa mi otvorili oči, veľmi ťažko som sa na to dívala... lebo som začala cítiť to, čo on cítil celý ten čas. No on jediný to nevzdal. Veril. Veril do poslednej chvíle.

Zo srdca ďakujem Bohu za to, že mi do cesty poslal tohto muža. Myslela som si, že ja som tá, čo náš vzťah posúva. No opak je pravdou, on je ten, čo vo mne láme moje zlé vlastnosti a učí ma pokorne ľúbiť a pozerať sa v prvom rade na seba. On je ten, ktorého viera je silnejšia než moja. Jeho srdce horí obrovskou láskou.

Posunul ma kus vpred a ja sa učím. A verím, že nielen som sa poučila, ale každý deň budem kráčať s láskou.

ĎAKUJEM  TI.

Erika (22)

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!