Čo je pre jeden vzťah kľúčové - pre druhý byť nemusí (porovnávanie sa naše každodenné)

Späť na články

Koľkokrát som si v hlave už povedal/a: Kedy sa máme brať? -> tamtí chodili spolu tri roky, iní sedem, hentí polroka a jedni sú už rozvedení, ale ďalším to vydržalo. Alebo: oni sa pobozkali prvýkrát až pred oltárom, ale tí, vieš tamtí, sa pobozkali na piatom rande a tí už na prvom! -> kedy sa máme/môžeme my? A on ju predstavil rodičom po mesiaci a ten tamten tú svoju zobral domov až po roku, chápeš to? -> kedy by mal muž zobrať svoju partnerku domov prvýkrát? Oni sa zasnúbili v kostole za účasti rodiny, ale vieš ten tamten ju požiadal len tak pri večeri o ruku, ani si nekľakol! -> ako sa to patrí zasnúbiť sa, keď sme veriaci pár? Kedy by sme mali mať prvé dieťa? -> oni ho mali hneď po svadbe, ale tamtí už sú tri roky spolu a nič!

Čo je pre jeden vzťah kľúčové - pre druhý byť nemusí (porovnávanie sa naše každodenné)
Foto: © pexels.com

Niektorým ľuďom to v hlave ani nenapadne, možno sa k takým radíte aj vy. Ale sú takí, dalo by sa povedať, že zrejme skôr také, ktoré takéto otázky v hlave majú a nevedia, čo s nimi ďalej. Hľadajú odpoveď, zisťujú, kto to ako spravil a premýšľajú, ktorá z toho množstva je najlepšia verzia pre nich. Respektíve existuje niečo ako najlepšia verzia odpovede na tieto otázky? Existuje niečo ako ideál postupnosti vzťahu, podľa ktorého je nutné ísť a keď ho nedodržíme náš vzťah sa rozpadne? Fatalistické otázky, dalo by sa povedať, ale reálne sa v hlavách vedia vynoriť.

Hovoríte si – hlúposť. Jasné, že neexistuje nič ako presný plán, čo kedy dodržať a ako vo vzťahu postupovať. Pre niekoho je to jasné hneď, iný na to príde postupne a ďalší sa celý život umára snahou splniť očakávania okolia, ako by to malo byť, aby vyhovel všetkým. Práve týmto ľuďom by som rada adresovala zopár slov.

Staré známe – porovnávanie sa, ale človeka neoslobodzuje, nevovádza ho do plnej pravdy.

Porovnávanie sa, ale človeka neoslobodzuje.

To čo my vidíme na druhých vzťahoch je vo väčšine prípadov len vonkajšok. Nik nevidí dovnútra vzťahu (ak sa zrovna nejedná o známych či priateľov), a tak hoci si aj môžeme povedať, áno je dobré chodiť spolu aspoň 5 rokov, neznamená to, že po roku nemôžu byť ľudia pripravení sa zobrať.

Nesmieme robiť súdy a škatuľkovať páry – len preto, že tri roky sú manželmi a nemajú dieťa, nemusí hneď znamenať, že sú sebci, ale že možno nemajú dostatok financií zabezpečiť rodinu či dokonca bojujú s neplodnosťou.

Nemôžeme povedať, že keď chalan zoberie dievča domov až po roku nemá o ňu vážny záujem – možno bývajú od seba ďaleko, možno je doma ťažká situácia a chlapec nechce, aby jej muselo jeho dievča čeliť. Ale my často vidíme len to, čo chceme!

Nerobme to! Nesúďme druhé páry a nehľadajme v nich ideál pre svoj vzťah. Áno, hľadajme v každom to pekné, inšpirujme sa navzájom, buďme si oporou, ale vedzme, že to, čo je pre jeden vzťah kľúčové pre druhý to byť nemusí. Každý je individuálny, nemôžeme preložiť cez kopirák súslednosť prvého bozku až po žiadanie o ruku.

Popravde, vytratila by sa tak zo vzťahov originalita, nemyslíte? Keby sa každý berie po piatich rokoch vzťahu, pusu si dá prvýkrát v treťom mesiaci chodenia a dieťa budú mať po svadbe do roka, bolo by to zrejme tak trocha umelé.

Boh chce, aby sme boli šťastní, no a to, čo robí šťastným tvojho XY/ tvoju XX, vieš najlepšie ty.

A preto nebudeš žiadať po tvojom Mirovi, aby ťa zobral domov hneď o týždeň, čo začnete spolu chodiť, keď vieš, že chodí domov raz za polroka, lebo býva ďaleko. Alebo nebudeš chcieť po svojej Aničke, aby ti dala pusu na druhom rande, keď vieš, že to tak nechce. Aj keď to tak mali tvoji kamoši, rodičia, známi...

A to je to k čomu sa celý čas prepracovávam – my sa až veľmi často pozeráme po druhých, ako to robia/nerobia oni, posudzujeme a hodnotíme, že sa zabudneme  naše otázky pýtať na kompetentných miestach: Bože, ako to chceš ty? Ako to máme v našom vzťahu ďalej riadiť? Je to pre nás správne takto alebo takto? Čo nás privedie bližšie k Tebe? Čím sa posvätíme, čím môžeme byť pre druhého darom?

Kormidlo vzťahu musí viesť práve On.

V konečnom dôsledku, po zodpovedaní otázok Bohom, prídeme na to, že kormidlo vzťahu musí viesť práve On. Ani keby pozliepame tisícky návodov, nebude to dobré. Naše slabé ja nedokáže riadiť – dlhodobo, stabilne. Práve kvôli strachu, slabosti, túžbe ovládať...

Ježišu, náš Spasiteľ, staň sa kormidelníkom nášho vzťahu, nech Ty riadiš naše túžby, našu prítomnosť i budúcnosť. Nedovoľ, aby sme sa nechali unášať porovnávaním sa s ostatnými pármi a povyšovaním sa nad nich. Naopak daj nám silu svojich blížnych milovať a prinášať ich v prosbách Tebe. Amen

 

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!