Čo ma naučil vzťah

Späť na články

Ahojte. Ja by som sa s vami chcela podeliť o toto svedectvo alebo skôr o tento môj príbeh. Jeho písanie mi vlastne pomáha v uzdravovaní, lebo sklamanie z prvej lásky bolí vždy asi najviac. Hľadím dozadu na tento vzťah bez hnevu alebo neodpustenia a som zaň veľmi vďačná ako za skúsenosť lásky a možno poznanie toho, čoho sa mám vyvarovať v budúcnosti. Snáď niektoré z týchto vecí budú užitočné aj pre vás.

Tento môj vzťah začal dosť nepremyslene, ako asi každé zaľúbenie. Vtedy človek nevidí žiadne prekážky, všetko sa mu zdá možné. Teraz, s odstupom času viem, že do vzťahu treba ísť aspoň s istou mierou triezveho rozumu a zodpovednosti. Napriek tomu, že naše srdce kričí, treba sa pýtať aj rozumu určité veci, zvlášť tieto otázky: Čo od toho očakávam? Kam vidím, že smeruje ten vzťah do budúcnosti? Čo dobré prinesie mne alebo tomu druhému? Privádza nás bližšie k Bohu? Často je dobré opýtať sa na názor aj niekoho tretieho, rodiny alebo dobrých priateľov, ktorí občas veci vidia reálnejšie než my sami. Nechcem tým povedať, že sa máme riadiť názormi druhých, ale je dobré ich aspoň poznať a vypočuť si ich. Ak sú to ľudia, ktorým veríme a ktorí nás majú radi, určite nám nebudú chcieť zle.

Ďalšou chybou, ktorá sa nám veľmi ľahko môže stať a ktorá sa stala aj mne je, že sa nám milovaná osoba stane všetkým. Rozumieme si, je nám spolu dobre, všetko je ako z knihy alebo z nejakého romantického filmu, a tak sa nám zdá, že sme našli, čo sme hľadali, že tá osoba je určite od Pána, že je to niečo osudové a my do toho vzťahu dáme celú myseľ, celé srdce, všetok svoj čas a podobne. Ale pozor, pretože takáto naša láska má patriť len Bohu.

Mala som pocit, že mi neostalo vôbec nič, že všetko, čím som žila, je preč a bola to aj pravda, lebo som celý svoj život postavila na ňom.

Prvé prikázanie je veľmi krásne a rozumné už len preto, že postaviť si život na nejakom človeku je ako postaviť ho na piesku či vode. Príde jedna búrka a všetko sa rozbije a nám neostane nič. A to nie je Božia vôľa pre nás. Ja sama som po strate tohto vzťahu skoro upadla do zúfalstva. Mala som pocit, že mi neostalo vôbec nič, že všetko, čím som žila, je preč a bola to aj pravda, lebo som celý svoj život postavila na ňom. Boh nechce, aby sme zažívali také sklamanie, prázdnotu či zúfalstvo. Treba vždy pamätať na to, že jediný pravý a večný vzťah je ten s Ježišom, a preto mu treba v živote vyhradiť také miesto. Čas na modlitbu, na sv. omšu, na spoločenstvo, službu, jednoducho na všetko, čo nás buduje a privádza k Nemu. Ak nás od toho vzťah vzďaľuje, tak potom nemá správne miesto v našom živote. Budovať v prvom rade vzťah s Bohom má aj tú výhodu, že keď prídu krízy, keď nám tá druhá osoba ublíži alebo nás sklame, tak nás to natoľko nepoloží, pretože nie sme bytostne závislí od jej lásky, ale od tej Božej. Dokážeme si zachovať nadhľad a namiesto toho, aby sme obaja boli v kríze, budeme vedieť tomu druhému pomôcť. A to je láska.

Viem, že mojím ďalším problémom v tomto vzťahu bolo domýšľanie si. My, ženy, veci často veľmi riešime a komplikujeme. Stále som mala pocit, že som niečo urobila, že niečo nie je v poriadku, že sa na mňa hnevá, že som niečo pokazila. Namýšľala som si, že on si niečo myslí a pritom si to vôbec nemyslel. Naučilo ma to komunikácii a zdieľaniu. Treba veľa rozprávať, veľa, veľa, veľa. Aj keď sa možno práve nechce, aj keď nemáte na to náladu, aj keď neviete nájsť slová. Treba to skúšať a rozprávať sa. A treba vedieť aj počúvať. Naozaj sa snažiť pochopiť, čo ten druhý chce povedať a ako to myslí a nie, čo si ja domýšľam. A ak si nie som istá, nehanbiť sa opýtať.

Budovať v prvom rade vzťah s Bohom má aj tú výhodu, že keď prídu krízy, keď nám tá druhá osoba ublíži alebo nás sklame, tak nás to natoľko nepoloží, pretože nie sme bytostne závislí od jej lásky, ale od tej Božej.

Hádky prídu, to je normálne a človek v nich povie veci, ktoré nechce a ktoré často tak nemyslí. Je dobré vedieť, že hnev a stres robí svoje, aby nás to potom neprekvapilo. Ja som sa naučila veľmi rýchlo ospravedlňovať. Ak je človek zaľúbený, hrdosť či pýcha nemajú veľké slovo a človek zachraňuje, čo sa dá. Tak, ako ospravedlnenie, je rovnako veľmi dôležité aj rýchle odpustenie. Netreba tieto veci nosiť v sebe a netreba sa k nim viac vracať. Takých situácií bude strašne veľa. Je to nekonečný kolotoč ospravedlnenia a odpustenia.

Mojím ďalším kameňom úrazu bolo sebectvo, nedôvera a žiarlivosť. Viem, že mnohé z týchto vecí vyplývali z mojich zranení z detstva a minulosti. Bála som sa, že nie som dosť dobrá, aby ma niekto miloval, a tak som stále žila v neistote a strachu, že si to so mnou každú chvíľu rozmyslí. Skutočne som akoby čakala na ten moment, kedy to príde a bude ma mať dosť, alebo kedy do jeho života vstúpi niekto iný, kto ma prekoná a nahradí v jeho srdci. Je dobré tieto veci pomenovať a uzdravovať sa z nich.

K láske nepatrí strach, nedôvera a podozrievavosť. Ak človek miluje, tak miluje naozaj, neskončí to len tak, zo dňa na deň, ani pre nejakú našu menšiu či väčšiu chybu. Ak áno, tak to nebola pravá láska. Treba sa učiť dôvere a tomu, ako dopriať druhému slobodu. Ten, s kým sme vo vzťahu, potrebuje aj iné vzťahy, priateľstvá, cez ktoré sa buduje. Nielen my ho privádzame k Bohu, ale Pán si používa aj iných ľudí pre jeho dobro tak, ako aj jeho používa v životoch ďalších.

Nemôžeme si žiadnu osobu privlastňovať, ona nepatrí nám. Je to veľká vec, dokázať sa na lásku dívať ako na dar. Tá osoba je teraz s nami, lebo sama chce, my ju nevlastníme, stále je slobodná. Je to priestor na úžas, na pokoru a na veľkú vďačnosť, že niekto si v slobode vybral práve nás. Ak začneme na túto slobodu tlačiť a budeme si ho chcieť nejako poistiť, tak dosiahneme presný opak. Ak doprajeme druhému pocit slobody, ak sa nebude cítiť zviazaný a bude môcť budovať aj iné vzťahy, tým viac mu budeme chýbať, tým si budeme bližší a budeme vedieť oceniť ten súzvuk sŕdc a duší, ktorý medzi sebou máme.

Ako posledný bod by som vyzdvihla ešte trpezlivosť a úprimnosť. Každý rastieme a kráčame iným tempom. Je veľké umenie lásky počkať na toho druhého, kým príde tam, kde my už možno sme. Netlačiť naňho, ale čakať ho a pomáhať mu na ceste. A v každej situácii, akokoľvek nepríjemnej či ťažkej, s akýmikoľvek dôsledkami, byť vždy k sebe úprimní.

Úprimnosť začína v našom vlastnom srdci, lebo často najprv oklameme sami seba a presvedčíme sa o niečom, a potom to už len podávame ďalej. Teda treba skúmať vlastné srdce v Božom svetle a pravde a zdieľať sa o tom s tým, koho milujeme, aj keby to malo byť bolestivé.

Láska toho človeka mi pomohla viac vnímať a spoznať samu seba, prijať sa ako žena. 

Ale aby toto moje svedectvo nebolo celé také smutné, chcem vám povedať aj pozitívne veci, ktoré mi tento vzťah dal. Láska toho človeka mi pomohla viac vnímať a spoznať samu seba, prijať sa ako žena. Krásna a nádherná žena, ktorá je úplne normálna, zaujímavá, talentovaná a ktorá má čo ponúknuť. Vďaka tejto láske som sa prestala skrývať, prestala sa podceňovať a uverila, že som naozaj vzácna a hodnotná, a že mám čo ponúknuť ľuďom okolo seba.

Táto láska ma tiež uzdravila z neprijatia svojho tela. Pochopila som, akým krásnym a krehkým darom je. Mala som možnosť zakúsiť ten pocit, že niekoho priťahujem a že som preňho neodolateľná. Je krásne a som veľmi vďačná, že som mala možnosť zažívať tieto veci vo všetkej čistote, so všetkým tým pekným a nežným, čo k tomu patrí, ale zároveň som sa celý čas cítila chránená. Navzájom sme sa priťahovali, ale cítili sme k sebe úctu a mali sme bázeň voči hranici, ktorú sme nikdy nechceli prekročiť. A práve tou silou, ktorou on ovládal sám seba, rástla moja láska a úcta k nemu. Práve tým, že som sa pri ňom cítila v bezpečí a chránená, sa stával pre mňa hrdinom.

Dalo mi to nový zážitok a rozmer lásky a teda, že som v ňom našla okrem snúbeneckej lásky aj lásku otca, brata a priateľa. Boli sme totiž naozaj aj najlepší priatelia. Veľmi dobre sme sa poznali, on ma vtiahol do svojho kruhu rodiny a priateľov a ja jeho tiež. Toto všetko mi dalo pocit, že niekam patrím, že som súčasťou niečoho nového, krásneho, kde som prijatá taká, aká som.

Udobrovanie je po hádke najlepšie, keď sa každý cíti ako ten najviac vinný a preteká sa v tom, ako to napraviť.

Pochopila som tiež, že smiech buduje vzťah a že cez mnohé problémy sa dá prejsť tým, že sa obrátia na žart. Môžem len potvrdiť skúsenosť toho, že udobrovanie je po hádke najlepšie, keď sa každý cíti ako ten najviac vinný a preteká sa v tom, ako to napraviť.

Zistila som, že láska posúvala moje limity. Často som sa vďaka nemu dostala do situácií, ktorým by som inak nechcela čeliť alebo ich nezvládla, ale s ním a kvôli nemu som ich prekonala, a tak som naberala sebaistotu. Rovnako som spoznala, že láska dokáže meniť aj povahu. Častokrát som sama nevedela, odkiaľ beriem silu byť taká pokojná, bez hnevu počúvať či po stý raz sa znova ospravedlňovať, najmä keď o sebe viem, aká som netrpezlivá a výbušná. Keď človek miluje, mení sa, láska ho mení a dokáže prijímať aj chyby či nedostatky druhého, lebo sa ich snaží pochopiť a nie odsúdiť.

Nikdy nezabudnem zvlášť na čas strávený spolu, na chvíle, keď sme len tak boli pri sebe, niekam spolu šli či na niečom spoločne pracovali. Čas je to najvzácnejšie, čo si môžete navzájom darovať. Vždy vám po ňom zostanú spomienky a je veľmi dôležité, aby boli čisté.

Keď človek miluje, mení sa, láska ho mení a dokáže prijímať aj chyby či nedostatky druhého, lebo sa ich snaží pochopiť a nie odsúdiť.

Na záver by som chcela povedať, že rozumiem všetkým, ktorí prechádzajú bolesťou z ukončenia vzťahu či odmietnutia alebo neopätovanej lásky. Ja mám tiež ešte v srdci bolesť. Aj ja som verila, že tento vzťah je to pravé, že pochádza od Pána, ale nechcela som vidieť isté znamenia, ktoré ukazovali, že to tak nie je.

Boh nikdy nepôjde proti sebe a neriadi veci nepremyslene. Nemá zmysel obzerať sa za minulosťou, váhať, či sa niektoré veci nedali urobiť inak, či to za iných podmienok mohlo fungovať. Pán nás vždy pozýva k nádeji, k pohľadu dopredu. A ja chcem v mojom srdci zameniť bolesť za vďačnosť. Verím Pánovi, že má pre mňa stále niečo pripravené, niečo, čo bude skutočné a ozajstné, naozaj na celý život a že žiadna láska, ktorú prežijeme, nie je zbytočná, ale zanecháva v nás stopy a buduje nás. A to je dôležité - aby sme spolu s druhými ľuďmi rástli na ceste k Bohu, aj keby sme tou cestou mali ísť iba chvíľku spolu.
(Lenka, 24)

Ohodnotiť článok:

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!