Každý, kto verí Bohu, je schopný dávať lásku (aj keď má pocit, že ju nedostal)

Späť na články

Od detstva som brala vieru presne tak, ako ma naši učili. Formálne a bez zamýšľania sa. Boh bol pre mňa ten vzdialený, ktorý sa rozpráva len so svätými a ja nie som hodna ani len pomyslieť na to, že by mohol pre mňa urobiť nejaký zázrak. Veď ja som predsa tá, ktorá svojím narodením zničila matke život a musia ju doma iba trpieť. Potom som sa konečne osamostatnila, mala som skvelé známky, na svoj vek nadpriemernú prácu, zdravie, priateľov... Ale chýbal mi vzťah s Bohom. A vtom som za krátky čas prišla o všetko. Kvôli zdraviu som musela dať výpoveď v práci, v škole som vymeškávala a dobiehala učivo,... Ako je to možné? Veď som Bohu dala všetko... Ale nedala som mu seba. Uverila som lži, že všetko, čo mám, si musím zaslúžiť a vždy musím byť silná a bezchybná. Ale načo by sme potrebovali Boha, keby sme nemali problémy? Práve cez ťažkosti najviac vnímame jeho pomoc a prítomnosť.

Každý, kto verí Bohu, je schopný dávať lásku (aj keď má pocit, že ju nedostal)

Verila som, že nedokážem dávať lásku, keď som jej veľa nedostala, mať niekedy usporiadanú rodinu, keď som v nej nežila. Objať svoje deti, keď som sa objatí bála a povedať raz dcére, že som na ňu hrdá, pričom zo mňa bola moja matka vždy len sklamaná, keď som robila veci podľa seba, nie podľa jej vysnívaných predstáv. Uzatvorila som sa za múry, ktoré boli pre mňa väzením mojej citovej identity, ale zároveň ochranou pred svetom plným sklamania... 

A akoby naschvál sa o mňa začali veľmi zaujímať chlapci. Dievčatá, ktoré tak túžili po ich pozornosti, nechápali, prečo vždy, keď chcú niečo viac ako kamarátstvo, odoženiem ich od seba preč. Niektorí chlapci boli vytrvalí alebo dokonca presvedčení, že iba hrám nedostupnú a kupovaním darčekov sa snažili vo mne vzbudiť pocit dlžoby a násilne zbúrať moje hradby. Chceli všetko a naraz. Kvôli mne hrali slušných chlapcov, ale k ostatným sa správali pohŕdavo. Nikto z nich nechcel byť mojím priateľom, s ktorým sa budem môcť porozprávať a spoľahnúť sa naňho, ktorý mi namiesto drahých darčekov otvorí dvere do kaviarne, odsunie stoličku, opýta sa ma, či sa cítim dobre. Ktorý radšej pomôže neznámej starej žene s nákupom, akoby ma mal neustále držať za ruku a chodiť nevšímavo voči ostatným. Sklamaním z ich postojov a z neprítomnosti otca sa moje múry zväčšovali.

V tom období som mala všetko a nič. Boh mi síce klopal na dvere srdca ako udatný rytier. Túžil po mne, ale ja som sa v neprijatí seba samej hnala za dokonalosťou. Tak sa nemohol ďalej dívať, ako sa rútim do nešťastia a prišiel pád. Navonok som hrala stále tú silnú, bez citov, ktorú nepokoria žiadne problémy, ale moja viera sa otriasala v základoch. Keď som už bola takmer na dne, začala som prosiť Boha o pomoc, ale nie neustálym odriekaním modlitieb. Niežeby boli zlé opakované modlitby, ktoré som sa od detstva učila. Modlitbám som musela najprv porozumieť srdcom a nie ich brať iba ako frázy. Prvýkrát som ho oslovila a rozprávala som sa s ním vlastnými slovami. A on konal rýchlosťou blesku. Zrazu sa v mojom živote začali diať zázraky bez toho, že by som si ich zaslúžila známkami a nálepkami ľudí. Diali sa, pretože som si bola schopná pripustiť, že nie som a nemusím byť perfektná a Boh ma napriek tomu miluje. 

Keď urobím chybu, vždy sa môžem vrátiť späť a On si ma ešte tesnejšie privinie do náručia.

Dostala som sa do spoločenstva ľudí, ktorí mi vysvetlili, že môj Otec je Kráľ a ja som jeho princezná. Najskôr mi to pripadalo ako rozprávka pre deti. Ale my sme predsa povolaní milovať Ocka nevinne a úprimne ako deti. Keď som si uvedomila hlbší význam týchto slov, bol to pre mňa šok. Ako môžem byť hodna niesť takýto titul? Ale ak verím, že môj Otec má kráľovstvo v nebi a dal nám túto zem ako dočasný zámok, o ktorý sa máme starať ako jeho kráľovské deti, nemôžem sa stavať do roly väzňa a otroka. Po čase sa nám dokonca môže stať väzenie bezpečím a je oveľa ťažšie opustiť ho.

Môj Boh nezbúral všetky moje múry naraz. To by ma zlomilo a urobilo zo mňa príliš otvorenú. Niektoré múry je dobré ponechať si ako ochranu. Dodnes však trvá tento proces búrania mojich väzenských múrov a ešte som na všetko nedozrela. Ocko mi však posiela ľudí, ktorí sú na tom horšie a tým, že sa pokúšam otvárať ich srdcia, postupne otváram svoje.

Skrze mladšieho bratranca, s ktorým prichádzam do styku, som sa naučila objímať, pretože malé dieťa musíte celkom privinúť k sebe, keď ho držíte v náručí, lebo ono samo ešte nie je schopné držať sa vás. Aj naši malí puberťáci mi veľa dávajú. Hovorím im, že ich mám rada, nech sa rozhodnú akokoľvek, hlavne nech sa rozhodnú podľa seba. Veď ak sa popália, niet im čo vyčítať. Dôležité je, aby vedeli, že majú vo mne oporu a po nesprávnom rozhodnutí ich nečakám s výčitkou, ale s otvorenou náručou, a som na nich hrdá, že sa vrátili späť. Teraz viem, že s Božou pomocou som schopná negatívnu časť výchovy, ktorú mi dali moji rodičia, prepísať presne naopak. A keď nájdem toho pravého, prijmem lásku ako Boží dar, pretože len s Ním je schopná vydržať.

Čo sa mojich rodičov týka, vzor otca mi nahradil môj dokonalý nebeský Otec. Východisko, ako sa vyvliecť z hádok s mamou som najskôr našla v úniku z domu a len vo veľmi strohej komunikácii s ňou. Teraz vnímam, že to nebolo celkom správne. Pred pár dňami som prekonala svoju tvrdohlavosť a uzavretosť a mala s ňou dlhý rozhovor. Teraz si hľadáme cestu k sebe. Ona upúšťa zo svojej nedôvery a autoritatívnosti a učí sa rešpektovať moje rozhodnutia, aj keď sa jej nezdajú správne. Ja viem, že má o mňa strach. Nie je človekom, ktorému by som sa zdôverovala, ale som k nej úprimná a nevyhýbam sa viac odpovediam o mojom programe a plánoch zo strachu, že to skončí hádkou.

Milí chlapci,
ste nebojácni, hrdí, ale máte v sebe aj nežnosť. Buďte oporou všetkým, nevzdávajte sa, ak cítite Božiu vôľu, ale hľadajte nežné spôsoby, ako preniknúť za hradby dievčenského srdca.


Milé dievčatá,
ste krásne, slobodné, milované a chcené.
Nech sa cítite akokoľvek mizerne, môžete to zmeniť. Boh, náš udatný rytier, vám neustále ponúka korunu hodnu princezny. Táto pieseň je venovaná najmä vám (...keď už moja akčná kamarátka zariadila, aby som si ju nenechala len pre seba a reakcie na ňu od dievčat s podobným osudom ma povzbudili). Nikdy nezabúdajte na svoju hodnotu a neskrývajte ju za väzenské múry.

Terézia, 18 rokov 

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!