Keby si bola krajšia, bola by si šťastnejšia

Späť na články

A keby si bola chudšia, vyššia, mala súmernejšiu tvár, väčšie prsia, menší zadok, dlhšie a hustejšie vlasy, žiadne akné, žiadne okuliare... Aj ty tomu veríš?

Keby si bola krajšia, bola by si šťastnejšia
Foto: © pixabay.com

Možno si už čítala desiatky článkov o tom, že si krásna. A možno ťa niektorý z nich na chvíľu aj povzbudil. Potom si sa však opäť musela vrátiť do reality, čeliť pohľadom iných ľudí či tomu vlastnému v zrkadle. 

Možno aj tebe už začali liezť na nervy heslá typu „maj rada samu seba“ alebo „si krásna presne taká, aká si“. Veď ak je to tak, prečo tieto názory zdieľajú ľudia skôr na internete ako v realite? 

Približne 8 z 10 nezadaných dievčat v mojom okolí si myslí, že dôvodom, prečo nemajú priateľa, je ich výzor. Pre ženy nie je ťažké hľadať a nájsť na sebe (a na svojom tele) chyby. Alebo to, čo za ne považujeme. Niekedy sme samy k sebe ešte krutejšie, ako k nám bolo okolie. 

Aj tak si stále princezná

Každá z nás to niekedy chcela počuť. To, že je pekná. Že stojí za to, aby o ňu niekto bojoval a chránil ju. Poznám veľa žien, ktoré to chcú počuť aj teraz. Aj keď sú už veľké. Aj keď sa to boja priznať. Niekedy aj pred sebou. 

Každá z nás niekedy snívala svoju rozprávku o princovi. V našich snoch bol takmer dokonalý. 

V realite neprišiel. Alebo prišiel – a zranil. Bol krutý, ľahostajný, nerozhodný, zbabelý, vypočítavý... Vôbec sa nesprával ako princ. Možno aj to mnohé z nás zranilo; a prestali sa cítiť ako princezné. Vysnívané rozprávky už nemali šťastný koniec. Možno aj tebe nejako ublížil nejaký „princ“. Nezabúdaj však, že stále je tu Kráľ. 

„On ma nemôže objať,“ plakala nedávno jedna moja kamarátka. 

Môže. Vlastným spôsobom. 

Možno poznáš príbeh Nicka Vujicica, ktorý sa narodil bez končatín. Nikto – zrejme ani on sám – neveril, že by raz mohol mať ženu. Má ju. A, parafrázujúc jeho slová, hoci ju nemôže chytiť za ruku, môže ju chytiť za srdce. 

Aj Boh Ťa môže chytiť za srdce.  A čo je hlavnejšie – chce. Jedno z mojich obľúbených prísloví vraví, že Boh sa nám prihovára miliónmi spôsobov – ak ho odmietneme vidieť v jednej podobe, ukazuje sa nám v inej. Niekedy je to „len“ naša sebaľútosť, ktorá stojí medzi nami a Ním. 

Boh sa nám prihovára miliónmi spôsobom – ak ho odmietneme vidieť v jednej podobe, ukazuje sa nám v inej. Niekedy je to „len“ naša sebaľútosť, ktorá stojí medzi nami a Ním. 

Boh Ti dal Tvoje telo, Tvoj výzor. Je to ten istý Boh, ktorý vymyslel a vytvoril gravitačnú silu, kvantovú fyziku, teóriu relativity... Jeho vesmír dokonale funguje. Stačili by nejaké mikromilimetre alebo nanosekundy, aby to tak nebolo. Tento Boh skrátka nerobí chyby. Bola by neuveriteľná náhoda, ak by pochybil práve pri Tebe. 

Ak však Tvoja váha, výška, akné, invalidný vozík... skrátka čokoľvek, čo na sebe neznášaš, nie sú chyba, čo to je? 

Osobne verím v Boha, ktorý nás miluje. Presnejšie – ktorý ma miluje. Mňa, konkrétne. Neverím tomu preto, lebo ma to učili (hoci ma to učili). To (by) mi nestačilo. Aj keby ma niekto učil a presviedčal, že čokoláda je skvelá sladkosť, ťažko by som tomu verila, ak by som ju nikdy nemala v ústach. Mohli by mi to opisovať hocijakými peknými slovami, ukazovať štatistiky a ankety, v ktorých ľudia nadšene tvrdia, ako im čokoláda chutí, mohla by som vidieť stovky fotiek a dokonca aj stovky ľudí, ktorí by ju jedli rovno pred mojimi očami. Možno by to nestačilo. Ja však viem, že čokoláda je skvelá, pretože som ju ochutnala a chutila mi. Podobne to bolo u mňa aj s Bohom – musela som ho vpustiť do svojho vnútra, spoznať ho v svojom vlastnom živote, nie len v rečiach a poučkách iných. Príbeh o tom možno bude niekedy nabudúce – pointou tohto odseku má byť, že verím nie len vo všemocného, ale aj v milujúceho Boha. Všemocný Boh nerobí chyby, ale mohol by byť krutý, ľahostajný, mohol by postihnutia a choroby a nesúmerné tváre a riedke vlasy tvoriť jednoducho preto, lebo sa nudí, alebo nás chce trošku preveriť, potrápiť, alebo je skrátka cynický... 

Milujúci Boh však nie. 

Prečo Ťa teda stvoril tak, ako Ťa stvoril? Čo Ti chce povedať Tvojou celulitídou, odstavajúcimi ušami, úzkymi perami...?

Boh je láska – a dokazuje nám to aj cez ľudí

O prvých kresťanoch sa vraví, že nielenže prinášali evanjelium (radostnú zvesť), ale sami boli tou radostnou zvesťou. Práve to bolo „tajomstvo“ úspechu nového náboženstva. Nešlo o teóriu, dogmy, rituály. Šlo o činy. O LÁSKU, ktorá cez ne prúdila. A presne o to ide aj dnes. Všetky prikázania, podobenstvá, kázne... To sú len návody. Šípky, ktoré ukazujú k podstate. K LÁSKE. Tej absolútnej, zosobnenej v Bohu, ktorý stvoril svet. A aj Teba a Tvoje vlasy, akné, strie...

Myslím, že aj dnes Boh od nás chce, aby sme nielen ohlasovali evanjelium, ale aj aby sme sa ním stali. Ak by prví kresťania len do omrzenia opakovali desať božích prikázaní a ako blahosklonní mentori čakali, kým sa ich noví potenciálni spolubratia naučia recitovať, dnes, o dvetisíc rokov, by sme už o ich spoločenstvách vedeli leda ak z dejepisu. Prví kresťania však svojou vierou a jej príkazmi žili, a očividne ich to napĺňalo radosťou, ktorú vedeli preniesť aj na iných. 

V kontexte danej doby muselo byť hotovou revolúciou, že si trúfli nazývať sa „božími deťmi“. Ak niekomu takýto titul prináležal, tak jedine panovníkom. Určite nie otrokom, prostitútkam, vyberačom mýta, roľníkom... Všetkým tým, ktorí cez lásku prvú kresťanov zistili o láske Boha – a sami ju začali svojim životom šíriť. 

Boh nám však aj v dnešnej dobe dáva príležitosť byť tými, vďaka ktorým iní zacítia dotyk Božej lásky.

Boh nám však aj v dnešnej dobe dáva príležitosť byť tými, vďaka ktorým iní zacítia dotyk Božej lásky. Trebárs Matka Tereza. Začala si všímať tých, ktorých iní vidieť nechceli – najchudobnejších, vyhladovaných, umierajúcich v špine a pred očami ponáhľajúcich sa úradníkov. Začala ich hľadať, kŕmiť, ošetrovať. „Žil som ako zviera, umieram však ako človek,“ vyjadril sa jeden z tých, ktorí vďaka nej zacítili lásku. Lásku = Boha. Alebo Maximilián Kolbe. V pekle koncentračného tábora (jedného z dôvodov, pre ktorého existenciu sa mnohí po vojne zriekli viery v Boha) sa vymenil v rade so spoluväzňom, ktorému tak zachránil život. Aj do „pobočky pekla na zemi“ (ako sa o vyhladzovacích táboroch vyjadril spisovateľ Harry Mulisch) dokázal priniesť kúsok neba. Čo svätec, to iný príbeh. Spája ich však jedno – práve cez ich dotyky, slová, úsmevy, skutky, životy mnohí vedľa nich prvýkrát zistili, čo je to Láska. Tá nekonečná, stvoriteľská, božia. 
A mnohí to môžu zistiť aj vďaka tebe. 

Nie „čo o mne povedia“ – ale „čo im mám povedať“

Hladujúcim, ktorých Matka Tereza nakŕmila a pýtala sa ich, ako sa majú, bolo určite jedno, aké mala miery alebo účes. Pritom Matka Tereza (čisto teoreticky) tiež mohla fňukať. Že je na svoje poslanie príliš drobná, príliš štíhla, príliš biela... Ona sa však rozhodla sústrediť na to, ČO CHCE (či dokonca musí) vykonať, a nie rozmýšľať o tom, či je na to (aj fyzicky) „dosť dobrá“. To nechala na posúdenie Bohu. 

Ani naše mamky, ockov, babky, súrodencov či kamarátov nemilujeme preto, lebo sú dokonalo krásni. A ich vrásky, šediny, prebytočné kilá ani nič podobné určite nebráni tomu, aby sme ich milovali naďalej. Ak máš dobrý vzťah so svojou mamkou (alebo s tetou, sestrou, dosaď si tu koho len chceš), určite mi dáš za pravdu, že je pre teba dôležitá a vzácna bez ohľadu na to, že zrejme by sa neocitla na titulke Vogue. Dovolím si dokonca položiť ti (možno až kontroverznú otázku): má podľa teba Kim Kardashian väčšiu hodnotu ako trebárs tvoja mamka len preto, lebo bola vyhlásená za najkrajšiu ženu planéty? Že nie? Ako je to možné? Veď podľa spoločenských meradiel je (aktuálne) jednou z najkrajších žien sveta! Prečo teda svoju mamku nepresviedčaš, aby sa na ňu snažila podobať, aby napodobňovala jej štýl, aby ľutovala, že nevyzerá ako ona...?

Absurdné? Áno, viem. Ale presne takto sa my ženy často správame samy k sebe. Porovnávame sa s inými, sústredíme sa na to, čo je na nás „škaredé“, čo by malo byť „lepšie“, ako zapadnúť, ako vyniknúť... Neuvedomujúc si, že pre iných sme jedinečné a dôležité presne také, aké sme. A aj keby nie, pre Boha áno.

Vyššie spomínaný Nick Vujicic, muž bez rúk a nôh, tiež mohol stráviť svoj život v sebaľútosti. Namiesto toho sa rozhodol, že jeho hendikep mu nezabráni milovať ani Boha, ani iných, ani seba. To, že sa narodil bez rúk a nôh, nebola chyba – bol to „materiál“, ktorý, ako náhle ho Nick zveril Bohu, sa premenil na prekrásny životný príbeh. Nick nepotreboval nohy ani ruky na to, aby mohol prednášať, oženiť sa, stať sa otcom, ohlasovať Božie posolstvá a aby vrátil nádej a vieru státisícom ľudí. Jediné, čo Nick potreboval, bolo prijať poznanie, že je Božie dieťa, že Boh ho miluje, že Boh s ním má plán. 

Mohol sa sám seba pýtať, čo si o ňom ľudia myslia. Zrejme to aj robil. Potom sa však začal sústrediť na to, čo si o ňom myslí Boh. A jeho život sa zmenil. A ľudia okolo neho sa menili tiež. 

Som presvedčená, že to isté Boh chce aj od Teba; že k Tebe viac či menej naliehavo vysiela tento odkaz: Nie je dôležité, čo o tebe vravia. Sústreď sa na to, čo im máš povedať TY. 

Nemám super vlasy, no... 

Hovorím z vlastnej skúsenosti. Dlho som sa hanbila, hrbila. Vypočula som si priveľa posmeškov a hlúpych poznámok. Mala som pocit, že vystieram k svetu ruky, ale nakoniec vždy len dostanem po prstoch. Boli chvíle, keď som sa nedokázala na svoje telo pozrieť bez toho, aby som neplakala. Odkedy však poznám milujúceho Boha, poznám aj odpoveď na vyššie vytýčenú otázku. Prečo ma Boh stvoril tak, ako ma stvoril? Prečo nemám dlhé vlasy, prečo mám väčší nos, prečo...? 

Pri jednej modlitbe, keď som (opäť)  fňukala, že sa cítim príliš škaredo a nesebavedomo, mi Boh dal takúto odpoveď: „Majka, ale Ty nepotrebuješ mať vlasy po pás, aby si bola šťastná, a v hĺbke duše to vieš. A vieš aj to, že Ťa milujem. Mnohí to však nevedia. Dovoľ mi, prosím, cez Teba ukázať, že so mnou môže byť človek šťastný, aj keď nevyzerá ako supermodelka. Dovoľ mi, prosím, cez Teba ukázať, že som silnejší ako komplexy a zranenia, ktoré si pre svoj výzor nesieš. Dovoľ mi, prosím, cez Teba ukázať,  že viem prepísať pokazené príbehy. Dovoľ mi, prosím, dokázať cez Teba aj Tebe, že každý človek má svoje poslanie, a potrebuje naňho presne to telo, ktoré som mu daroval.“

Pri jednej modlitbe, keď som (opäť)  fňukala, že sa cítim príliš škaredo a nesebavedomo, mi Boh dal takúto odpoveď: „Majka, ale Ty nepotrebuješ mať vlasy po pás, aby si bola šťastná, a v hĺbke duše to vieš. A vieš aj to, že Ťa milujem. Mnohí to však nevedia. Dovoľ mi, prosím, cez Teba ukázať, že so mnou môže byť človek šťastný, aj keď nevyzerá ako supermodelka. Dovoľ mi, prosím, cez Teba ukázať, že som silnejší ako komplexy a zranenia, ktoré si pre svoj výzor nesieš. Dovoľ mi, prosím, cez Teba ukázať,  že viem prepísať pokazené príbehy. Dovoľ mi, prosím, dokázať cez Teba aj Tebe, že každý človek má svoje poslanie, a potrebuje naňho presne to telo, ktoré som mu daroval.“

Tak sa mu teda snažím vravieť áno. A medzi svoje modlitby som zaradila aj túto: „Bože, ďakujem Ti za svoje telo. Uč ma, prosím, naďalej prijímať jeho nedostatky a najmä fakt, že v Tvojich očiach a plánoch to nedostatky vlastne ani nie sú.“ 

Pretože aj ja mám byť evanjeliom. A aj Ty. Hocikto z nás. 

Všetky dobré skutky, čo robíme, robíme aj za účasti svojho tela. V tom je jeho hodnota pre iných, nie v tom, či ho máme dokonalo súmerne a dokonalo oholené. A keď ťa dlhodobo trápi Tvoj výzor, vedz, že možno práve vďaka nemu môžeš niekomu dodať nádej. Tak ako Nick bez rúk a nôh. Tak ako Matka Tereza, ktorá mala len 1,52 m. Tak ako Chiara Corbella Petrillo s rakovinou a bez oka.

*** 
Život s Bohom je lepší ako rozprávka. V rozprávke musia byť princezné „krásne“ (v zmysle ukážkovo spĺňajúce ideály krásy danej doby), aby ich niekto miloval. Bohu stačí, že si. Boh Ťa miluje takú, aká si. A presne takú Ťa vie použiť pre dobro iných. 

Dovolíš mu to? 

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!