Môj príbeh lásky

Späť na články

Láskou dokáže človek zmeniť svet. Láskou, ktorá viac dáva, než prijíma. Láskou, ktorá odpúšťa, nie iba vtedy, keď si to druhý zaslúži, ale práve vtedy, keď si to nezaslúži a nestojí o to. Láska, ktorá = Boh.

Môj príbeh lásky
Foto: © pexels.com

Som v 7 ročnom vzťahu a ak mám byť skutočne úprimná, nikdy by som sa nechcela vrátiť do tých prvých rokov. Čuduješ sa? Pochopíš :D

Podľa výskumov majú zaľúbení ľudia prvé roky chodenia nasadené ružové okuliare. Milovaný človek je pre nás celý náš život, celý vesmír a dokonca celý svet. Nedokážeš bez neho žiť. Nedokážeš bez neho dýchať. Chceš byť s ním každú jednu voľnú sekundu. A sekunda, ktorú s ním nie si, je večnosť. Ráno, keď vstávaš, prvá myšlienka patrí jemu/jej, keď si umývaš zuby, dokonca i keď raňajkuješ ho vidíš v tom mlieku s cereáliami. :D Doma sa na teba pozerajú ako by ti preskočilo, lebo čumíš do neznáma a máš ten svoj priblblý úsmev. :D Keď ti náhodou mama prikáže, aby si jej priniesol mlieko, aj vtedy myslíš na neho a prinesieš jej múku (lebo predsa začína na m a ty si nevieš spomenúť čo to presne chcela), tá iba pokrúti hlavou a je jej jasné, že si zamilovaný/á. A keď ho po nekonečnom čase (po 2 dňoch) znova uvidíš, všetko a všetci sú zrazu vzduch. Rodina, priatelia sú pre teba druhoradí, lebo sa nedokážeš tešiť na nikoho, iba na neho. Všetci to chápu, len niekedy sú už z tvojich neustálych rečí otrávení: „On je tak úžasný. Je proste ten pravý pre mňa. Boli sme pre seba stvorení. Ako by som ho poznala celý život...“ Nie, nechcem sa teraz vysmievať z tejto krásnej fázy vzťahu. Ale aby ste ma dobre pochopili. TOTO nie je skutočná láska. Je jasné, že o tom nepresvedčíte tých dvoch zaľúbencov, ktorí sú práve v tom. To vám neuveria ani náhodou. Ale po čase pochopia.

A čo sa deje presne v tomto období? Svoju milovanú/ého vidíme ako najdokonalejšie stvorenie. Aj keď v skutočnosti je dotyčný veľmi arogantný, vulgárny človek, ktorý je každý víkend opitý s priateľmi a pred vami mal už nespočetne veľa vzťahov. Nikto vás nepresvedčí o opaku. Nechcete na tom človeku absolútne nič meniť, veď dokonalosťou úplne žiari. Vznášate sa na krásnom obláčiku, ktorý sa pomaly, ale iste začína rozplývať.

Keď som hovorila, že by som sa nechcela vrátiť v čase, tak presne kvôli tomu. Jednoducho najprv ste na obláčiku a zrazu padáte na zem a to z obrovskej výšky. Je to hrozný šok, keď ti zrazu z očí spadnú klapky a ty si začneš všímať všetko negatívne. Ten tvoj krásavec na bielom koni, je zrazu veľmi sebecký chalan, ktorý bude radšej „gembliť“ na svojom počítači, než aby bol s tebou. Ktorý nie je iba vždy ten milý a úžasný, ale dokáže sa i veľmi rýchlo nahnevať a uraziť ťa. Ublížiť ti. Au. Bolí to a veľmi. A je to iba na tebe, či sa teraz rozhodneš zostať s ním alebo to už nezvládneš a jednoducho sa s ním rozídeš, lebo si sa v ňom veľmi sklamala. Veď na začiatku taký vôbec nebol. Tak čo sa stalo? Prečo sa tak zmenil? Nie nezmenil, iba sa ti otvorili oči.


Láska je rozhodnutie. Každodenné rozhodnutie milovať človeka v dobrom i v zlom. A to začína už vo vzťahu chodenia.

Láska je rozhodnutie. Každodenné rozhodnutie milovať človeka v dobrom i v zlom. A to začína už vo vzťahu chodenia. Nikto múdry z neba nespadol a preto sa to musíme každý naučiť. Nie je to samozrejmé. A o to je to ťažšie, keď nevidíš dobrý príklad v tvojej rodine.

Keď žiješ v milujúcej rodine, kde si rodičia odpúšťajú, rozprávajú sa, sú stále istým spôsobom zaľúbení, tak presne vieš, čo máš robiť. Ako by to malo vyzerať. Ale, žiaľ musím povedať, že v drvivej väčšine je to presne naopak. Z rodiny si každý nesie najväčšie zranenia, aké mohol utŕžiť v živote. Výchova v rodine je základ, na ktorom staviaš celý život.

Moje najväčšie prebudenie však nenastalo po fáze zamilovanosti, keď som si myslela: „Iba on za to môže, on mi tak strašne ublížil, ako to mohol? Ja za to nemôžem. Tak ma sklamal. Už s ním nechcem mať nič spoločné.“ Ale práveže, keď som si uvedomila, že som tie roky bola zaslepený sebec, ktorý sa snažil vybrať smietku z jeho oka a vo vlastnom nevidel brvno. Pýcha a sebectvo ma tak obrali o zdravý úsudok samej seba, že som žila v depresiách, sebaľútosti veľmi dlho. Pravdaže som vtedy nevedela dávať lásku, lebo ja som bola predsa tá, ktorá ju potrebuje a ktorá si ju zaslúži. Bolo to najhoršie obdobie. Boh ma však brúsil cez moje vlastné chyby. Pravdaže si vtedy človek nedá poradiť od druhých. Väčšinou sa všetci učíme na vlastných chybách. A skutočnú pravdu vidíme až po určitom čase. Nikto by ma vtedy nepresvedčil, že Boh robí niečo dobré pre mňa a môj život.

Práve cez utrpenie a bolesť objavujeme samých seba, svoju pýchu, sebeckosť, sebaľútosť...

Najväčšia pravda, ktorú mi Biblia ukázala a ktorú som pochopila je pozrieť sa najprv na seba, VŽDY najprv na seba a nazrieť do svojho špinavého vnútra. Si skutočne taký/á úžasný/á za akú si sa považoval/a? Nie, práve naopak Bože, často som vyznala. Som horšia než ostatní. Nemám právo súdiť. Jediné, čo môžem spraviť je milovať. Určite to nebola náhoda, keď som ako konfirmačný veršík (poznámka redakcie: konfirmácia je evanjelický ekvivalent katolíckej birmovky) dostala: „Teraz však zostáva viera, nádej, láska, ale najväčšia z nich je láska (1. Kor 13, 13).“

Práve cez utrpenie a bolesť objavujeme samých seba, svoju pýchu, sebeckosť, sebaľútosť... Najväčšia pravda, ktorú mi Biblia ukázala a ktorú som pochopila je pozrieť sa najprv na seba, VŽDY najprv na seba a nazrieť do svojho špinavého vnútra.


Obdobie, o ktorom som hovorila, bolo najhoršie preto, lebo v tej dobe, keď som si neuvedomovala vlastnú hriešnosť, veľmi som ublížila môjmu milovanému. Často a veľmi nepekne som ho kritizovala, neustále mu niečo vytýkala. Všetko by som na ňom chcela prerobiť, zlepšiť. Bola som nespokojná. A čudovala som sa, prečo nedostávam lásku iba odmietnutie.

Vždy som si myslela, že predsa človek sa má cítiť nadovšetko milovaný, keď s niekým chodí, neustále dobre naladený, všetky jeho potreby by mali byť naplnené a mal by byť šťastný. Lenže toto je veľké klamstvo!!!
Vzťah vyžaduje neustále budovanie, je to veľký boj so sebou samým. Je to rozhodnutie spraviť toho druhého šťastného, aj keď na to práve nemám náladu. Aj keď som ja tá, ktorá by potrebovala lásku, utešiť...(a zasa to sebectvo :D) Láska je obetovanie sa. Neustále. Teraz to už neznie tak romanticky ako na začiatku, že? Láska je, keď spravíš prvý krok Ty, nie ten druhý. Niekedy iba stále čakáme, kedy konečne on bude ten prvý, kedy on príde za mnou sa ospravedlniť, kedy on spraví niečo... Nie on, ty!

A je to ešte omnoho, omnoho ťažšie než sa zdá. Vo vzťahu nejde o teba, o to, aby si bol vždy šťastný. Áno pravdaže, je to dôležité, ale to nepríde samo od seba, hneď, všetko to dobré, krásne. Láska je služba.
Láska je porozumenie dvoch úplne odlišných ľudí, je to odpustenie aj keď sa mi nechce, je to pokorenie sa, aj keď by som najradšej bol naštvaný/á ešte mesiac, je to dôvera, pochopenie, súcit, trpezlivosť...

 
A rokmi, ak sa o ňu staráš, polievaš ju a okopávaš ju, tak z nej vyrastie krásny kvet. Možno ruža...
 
Autor: Júlia

 

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!