Neboj sa, nikam neodíde

Späť na články

Išla na to príliš rýchlo... To je posledná veta, ktorá sa ku mne dostala z „druhej ruky“ pol roka po tom, ako sme sa
rozišli so svojím priateľom. Odvtedy prešlo už veľa času na to, aby som sa preniesla dlhými večermi plnými rozmýšľania, sebapoznávania a sebaprijatia. To vytúžené poznanie konečne prišlo. Ak si sa viackrát vo vzťahu sklamala, ale vlastne ani nevieš prečo, tieto riadky sú aj pre Teba.

Neboj sa, nikam neodíde

Myslím, že pre viaceré z nás nie sú neznáme pubertálne platonické lásky. Priznávam to. Ja som bola na ne expert. Na základnej a strednej škole som za svojimi kamarátkami stále prichádzala s novým ,,objavom“. Toľko si toho odo mňa napočúvali. Žiaľ v tých rokoch som nepatrila medzi najväčšie krásavice, pretože som bojovala s nadváhou, za ktorú sa mi často smiali doma aj v škole. To pre mňa znamenalo, že som vždy bola chlapcami odmietaná. Vzťahy som závidela nielen kamarátkam, ale aj sestre, ktorá mala v tom čase dlhodobý vzťah. Paradoxne s chlapcom, ktorý istý čas tiež patril medzi moje „objavy.“ Kam som sa ale s týmto rozprávaním o mojej minulosti chcela dostať?  Toto obdobie v mojom srdci podvedome zanechalo stopy, ktoré ma ovplyvňujú doteraz.


Žiaľ, kvôli nadváhe som bola vo svojich mládežníckych rokoch chlapcami odmietaná, a toto obdobie v mojom srdci podvedome zanechalo stopy, ktoré ma ovplyvňujú doteraz.
 

Prešlo pár rokov, z dievčaťa sa pomaly stala slečna, dozrievajúca žena. Svoj zlozvyk, podvedome obdivovať nejakého muža, som sa naučila čiastočne ovládať. Časom prišlo najkrajšie obdobie roka, máj, lásky čas, a ja som sa poriadne zaľúbila. Po dlhom čase sa stalo, že moje precitnutie nebolo jednostranné a tak pomaly vznikol vzťah. S chlapcom sme sa poznali už takmer rok, chodili sme spolu do rovnakého spoločenstva. Na nejaký čas sa naše cesty rozdelili, no teraz sa znova stretli, v intenzívnejšej miere. Vzťah bol v mojich očiach krásny. Chlapec spĺňal všetky moje očakávania, mali sme veľmi veľa spoločných záujmov a stále sme sa mali o čom rozprávať. Jeden večer som povedala svojej dlhoročnej kamarátke, že mi to pripadá ako americký seriál. Všetko je dokonalé, až máš pocit, že takto to nefunguje a čakáš kedy sa niečo pokazí. Nuž, stalo sa. Prišli ťažké bolestné výmeny názorov a my sme nakoniec náš vzťah v úplných základoch, bez možnosti ďalšieho rozvíjania ukončili. Ďalšie odmietnutie. Opustenie. Pocit viny, že nie som dosť dobrá. Znova tie rany....

Na ten argument, ktorý sa ku mne nedávno dostal z „druhej ruky“ som sa dnes pozrela inak. Mala som možnosť dostať sa ku knihe emeritného profesora psychológie na Washingtonskej univerzite – Johna Gottmana. John Gottman sa venuje psychoterapii  a výskumu rodiny a manželstva. Desiatky rokov sleduje stovky manželských párov a vytvoril 7 princípov spokojného manželstva. Je to praktický sprievodca fungovaním dlhodobých vzťahov, ktorý patrí medzi skvosty svojho druhu. Vo svojej príručke ponúka okrem iného aj rôzne cvičenia, ako 7 princípov preniesť do praxe. Partneri by mali byť k sebe vľúdni a naučiť sa rozpoznávať emočné reakcie toho druhého. „Keď nás partner odmietne, môže nám to pripomenúť napríklad:  spôsob, ako sme boli vychovávaní v detstve, naše minulé vzťahy, naše hlboké strachy a neistoty, nenaplnené očakávania, spôsob, ako sa k nám v minulosti správali iní ľudia, to, čo sme si o sebe vždy mysleli, naše nočné mory a katastrofické scenáre, ktoré nám naháňajú strach“ (John Gottman, 1999,2015) Všetky tieto veci môžu byť v pozadí strachu z odmietnutia.

Partneri by mali byť k sebe vľúdni a naučiť sa rozpoznávať emočné reakcie toho druhého.

Že som išla na to prirýchlo? Áno, išla. Ja som bola tá iniciatívna. Ale teraz už viem prečo. Všetky spoločné aktivity, ktoré som iniciovala, všetky kroky, ktoré som robila boli podvedome zo strachu, že budem odmietnutá, opustená a že priateľa postupne stratím, ak s ním nebudem tráviť viac času. Prečo by to tak malo byť? Veď predsa, ak sa do vás niekto zahľadí, môže mu to trvať aj dlhšie, ale v konečnom dôsledku vás neplánuje odmietnuť či opustiť, nie je tak?  Toto mi však nikto nepovedal. To, že som od nijakého chlapca, v konečnom dôsledku, ani od vlastného otca necítila istotu, keď som bola školáčka, nijako racionálne neohrozovalo náš vtedajší vzťah. Všetko to bolo len v mojej hlave.  To sú tie zranenia, ktoré nás ovplyvňujú či chceme, či nechceme. Často sú však z druhej strany pochopené inak a potom vznikajú ešte väčšie bolesti. Teraz už viem, že v mojom budúcom vzťahu budem konať s iným pohľadom.              

               Vyzývam ťa teda, milovaná slečna. Nenechaj, aby tvoje dávne zranenia ovplyvňovali tvoj každodenný život vo vzťahu. Je to náročné. Náročné je hlavne prísť ku koreňu, nájsť podstatu, odpustiť sebe aj ostatným, premodliť to a posunúť sa ďalej. Keď sa so svojimi dávnymi sklamaniami porozprávaš s tvojim priateľom/priateľkou, môžete tak nájsť cestu, ako spoločne rásť a hojiť dávne bolesti. Naučíte sa tak rozpoznávať emócie, ktoré majú často pôvod úplne inde, ako predpokladáte. Verím, že aj vďaka týmto slovám nájdeš odvahu a spoznáš v sebe trinástu komnatu, ktorá ti sťažuje život s blízkymi. Prajem ti, nech sa tieto miesta naplnia odpustením a  Božou láskou.

Autorka: Rosa

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!