Nemám čas sa ti venovať

Späť na články

Nemôžem sa ti venovať, musím najprv dokončiť prácu. Ako to všetko zvládnem? Čo spravím, ak ma vyhodia?...

Nemám čas sa ti venovať

​Čas je vzácna veličina. Bola nám daná v okamihu nášho počatia, aby sme ňou mohli disponovať v našom živote, ktorý má (pre nás) neviditeľný koniec. V začiatkoch s ním väčšmi narábajú iní ľudia, čím sme starší, tým väčšmi sa tými pánmi času stávame my sami.

S Bohom je to inak - je vždy a všade, nerieši dnes a zajtra. Nezaoberá sa našimi chybami z minulosti ani obavami z budúcnosti, ktoré nás kvária. Žije v stave blaženej večnosti, ktorú my, ako sa domnievame, nemáme šancu na tomto svete dosiahnuť.

Zmätok povinností najskôr zo školy, potom neskôr z práce, z rôznych príprav a domácich prác, chystačiek a plánovačiek, stretnutí, podujatí a udalostí, ktoré sa skrývajú za každou zákrutou v ľudskom živote, na nás neustále dolieha. Občas sa vo svedomí ozve tichý hlas: musím si zorganizovať čas; asi by som sa už tým, čo sa stalo nemal toľko zaoberať;  nemôžem sa tak báť budúcnosti, veď ma to zničí… Zväčša sa ale po pár dňoch snahy ocitneme v starých koľajach. A tak nám uniká čas, ktorý sme mohli venovať starnúcim rodičom, tehotnej kamarátke s deťmi, čítaniu knihy či hre volejbalu s priateľmi, do neznáma. Kto je za tým všetkým?

Ako hovorí C. S. Lewis v knihe Rady skúseného diabla, ľudia síce žijú v čase, ale sú určení pre večnosť. Preto by sa mali sústrediť na ňu a na ten čas, ktorý práve žijú - na prítomnosť. Pretože prítomnosť je chvíľa, v ktorej sa čas dotýka večnosti - Boha.

Zlý to ale nechce dopustiť, a tak nám ponúka variant času, z ktorého vie čerpať, aby nás zmiatol. Minulosť mu môže byť nápomocná, ale nakoľko je nemenná, väčšmi sa podobá večnosti. Najviac vzdialená je jej práve budúcnosť. Človek premýšľa o nereálnych veciach, ktoré v ňom vyvolávajú strach či nádej. Nie, tie samy o sebe nemusia byť zlé, ani plánovanie budúcnosti ako takej. Zlé je, ak budúcnosti venujeme svoje srdce, keď v nej ukryjeme svoj poklad. Vtedy sa totiž stávame závislí od úspechu či zlyhania našich snov, strácame slobodu Božích detí a večnosť, ktorú môžeme žiť tu na zemi, mizne. Veď čo najviac ľutujú ľudia na smrteľnej posteli? Že málo milovali, málo robili dobré skutky, že boli málo sami sebou, že málo žili prítomnosťou a veľa sa strachovali o budúcnosť…

Boh sa chce o nás postarať, a tak je na nás, aby sme mu dali aj svoju budúcnosť s dôverou. 

Spomínaná Lewisova kniha sa mi do rúk dostala v nedávnom období počas písania bakalárskej práce. Do srdca mi v tej dobe prišlo i toto slovo: Bohu nejde o tvoj výkon, ale o tvoju lásku. Keď niekoho miluješ, chceš s ním tráviť čas. Všetky hriechy, všetok strach sú dôsledkom nedostatku Lásky. Tvoj Boh je jej plný, len mu venuj čas a naplní ťa Ňou tiež. Aká veľká, povedala by som najrýdzejšia pravda, je v tom skrytá...

Ako človek môže milovať druhého človeka, ak v ňom nie je Láska? Ako ho môže milovať skutočne do hĺbky, ak mu venuje tak málo času a pozornosti? Alebo ak s ním aj ten čas trávi, nevie ho aktívne vypočuť, pozdieľať sa? A koho milujem viac, komu venujem viac času - Bohu či partnerovi/partnerke?

Chvíle, keď sú dvaja spolu celý deň, ale v hĺbke sa míňajú. Vtedy, keď ich vzťah nerastie, nespoznávajú svoje sny, túžby, vlastnosti toho druhého, len možno nechávajú voľný priebeh vášňam a pocitom - vtedy, keď je Boh všade, ale oni ho do svojho vzťahu nevpúšťajú. Alebo keď sa pár vidí len občas, prehodia pár slov, no toho času na intenzívnejšie spoznávanie je pramálo. Určite, vôľa by tu možno aj bola, no prirodzené prekážky sa stavajú do cesty - povinnosti, aktivity… A tak mnohokrát zostane dvojica zakliesnená niekde na povrchu a Boh sa vo vzťahu dostáva do úzadia.

Zakúsila som to na vlastnej koži. To, ako som potom po roku nevedela, ako toho druhého milovať. Vystavala som si vzdušné zámky, ako budeme spoločne fungovať ako manželia, investovala som čas do školy a do monotónneho očakávania po splnení túžob partnerom… To ale nestačí! Čo po dvadsiatich, tridsiatich rokoch spoločného života? Ak čakáme dokonalú lásku od človeka, vždy dôjde ku sklamaniu.

Boh je studnica, z ktorej stredu dnes čerpáme. Nenechal našu lásku stroskotať, a tak vám dnes môžem svedčiť, že najlepšie, čo môže pár urobiť, je venovať svoje životy aj s veličinou menom čas Bohu. Nie je to ľahké, ale je to pre život páru naozaj potrebné. Keď venujeme čas Bohu, zostáva v nás a je potom cez nás schopný milovať toho druhého, keď my sami už nevládzeme. Chce sa o nás postarať, a tak je na nás, aby sme mu dali aj svoju budúcnosť s dôverou. Nesmieme ale zabudnúť, že to, aký budeme mať vzťah, záleží aj od nás a našej investície - časovej, fyzickej, psychickej, kreatívnej… Každodenne prikladať polienko času s láskou do svojich vzťahov - k Bohu, k partnerovi či k ostatným ľuďom je samozrejmosťou. Samozrejmosťou, ktorá sa ale stáva čoraz menej samozrejmou. Ak však chceme byť skutočne šťastní, budeme musieť voliť život v prítomnosti v našom každodennom čase, aby sme raz mohli zakúsiť večnosť.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!