Nenáviď hriech, miluj hriešnika

Späť na články

Som zástankyňou toho, že ak človek s niečim nesúhlasí, mal by to povedať nahlas a nehanbiť sa za to. Hovoríme tomu i sloboda. A o to viac je to potrebné, keď ide o veriacich ľudí, ktorí veria v morálne hodnoty, podporujú život od počatia a obhajujú heterosexuálne zväzky.

Nenáviď hriech, miluj hriešnika
Foto: © pexels.com

No čoraz viac si všímam, že niektorí kresťania strácajú cit voči druhým a zabublinkovali sa do zaužívaných poučiek, biblických formuliek a híkania zhrozených babičiek nad Sodomou – Gomorou, ktorá tu vraj vládne.

Koľkokrát sa zastavíš a spýtaš sa sám seba, či odsudzuješ konkrétne skutky, alebo ľudí?

Koľkokrát sa zastavíš a spýtaš sa sám seba, či odsudzuješ konkrétne skutky, alebo ľudí?

Keď som spomenula pálčivé témy, akými  sú potraty, či ľudí z komunít LGBTI... jedno je, ako my kresťania reagujeme na “všeobecno“ a druhé, ako reagujeme priamo na ľudí, ktorých sa to týka.

Nedávno som na istom diskusnom fóre čítala mnohé príspevky pod istým článkom, ktorý spomína potraty. Prispela tam i dievčina, ktorá obhajovala život od počatia a to naozaj rozumnými a citlivými argumentami. Hájila i svoju vieru v Boha, ktorej vraj vďačí za takýto postoj, za ktorý sa nehanbí. Vravím si: „Super, kočka, ideš, správny postoj!“ Až pokiaľ neprispela žena s príspevkom: „Aj ja som bola na potrate a som OK.“ Na čo reagovalo i spomínané dievča slovami:
„Tak potom si len hnusná vrahyňa!“ Ako prosím?
Alebo vyjadrovanie sa na ľudí z LGBTI typu – skončíte v pekle za svoj amorálny život, ste úchyláci a podobne.

Jedna moja známa po umelom potrate navštívila centrum na pomoc ženám po potrate – čo som jej ja sama odporučila, lebo dané centrum pomohlo už nejednej žene. Ale toto dievča prišlo odtiaľ uplakané, zlomené, s myšlienkami skončiť so životom, keď namiesto podpory dostala hneď v prvej vete: „Neviem, čo Ťa priviedlo k rozhodnutiu, aby si bezducho zavraždila svoje dieťa, ale ak budeš prosiť Boha o odpustenie, tak Ti snáď odpustí!“ Čože?? Nechcem, aby to vyznelo tak, že centrá na pomoc tehotným ženám v núdzi sú nanič a bez hodnôt, ale v každej inštitúcii sa nájde človek, ktorý si robí svoju vlastnú show, nehľadiac na ľudskosť a na to, o čo v danej inštitúcii ide, pre čo bola vytvorená. A aj toto je príklad toho, že centrum, ktoré ročne zachráni desiatky nenarodených detí, vdaka hodnotám, ktoré šíria, môže občas ublížiť a zraniť, hoci možno nevedome...

Som pro-life! Nepodporujem adopcie detí ľudmi z komunít LGBTI, pretože to nepovažujem za správne. Nesúhlasím s týmto trendom, ktorý sa nám snaží vtlačiť i vláda a rôzne inštitúcie, lebo liberalizmus! Odsudzujem tieto “hodnoty“ a takmer denne prezentujem tento svoj názor.
Ale nikdy by som nemohla potupiť človeka, ktorý verí, alebo žije opak.

Úlohou nie len kresťana je ukazovať na veci, ktoré nie sú správne. Ukazovať na veci a skutky, ktoré idú proti hodnotám a proti Bohu, ale nie ukazovať na ľudí a odsudzovať ľudí. Špiniť ich a potupovať, lebo nám nie sú po chuti ich názory a životný štýl. Akým právom? Ako môžeš povedať žene, ktorá podstúpila potrat, že je len vrahyňou, ktorej snáď raz náš dobrotivý Pán odpustí? Akým právom? Kto Ti ho dal?

Teraz zatnem do živého i mnohým mojim známym, ktoré sa v nasledujúcich vetách rýchlo nájdu, ako aj mnohým stovkám veriacich dievčat a žien, ktoré horlivo bojujú proti potratom a pritom bezducho a pravidelne zabíjajú nenarodených, vo svojich vlastných lonách. Bez mihnutia oka, bez svedomia. Že čo? Antikoncepcia.

Milióny veriacich a podľa nich i praktizujúcich kresťaniek vo svete užíva hormonálnu antikoncepciu. Ale to je úplne v poriadku, pretože narozdiel od ženy, ktorá podstúpila potrat, ty chodíš pravidelne na svätú spoveď, pomodlíš sa nejaký ten formulkový otčenáš a vec je vyriešená. A o mesiac znova, lebo ved tieto lieky sa berú pravidelne a bol by prúser vynechať. A potom stojím a nechápem, ako žena – dievča, ktorá užíva antikoncepciu napľuje do tváre žene, ktorá podstúpila potrat. A nie raz som toho bola žiaľ i svedkom. Akým právom? Akým právom ty vynášaš súdy nad ženou, ktorá svoj čin možno už aj miliónkrát oľutovala a dala by aj život, aby to mohla vrátiť späť a ty, schovaná v kostolnej lavici máš pocit, že si lepšia ako ona?

A ľudia z komunít LGBTI? Úchyláci? Nemorálni zatratenci, ktorých Boh odpísal, lebo žijú tak, ako žijú? Vážne? Tak si sám pre seba odpovedz, koľkokrát si si za posledné obdobie pustil porno? Koľko nočných barových flirtov si si užil/a? Koľké/kých si stihol/la vyskúšať vo svojej posteli? To je v poriadku, však, ved v spovednici oľutujem. Ved o toto predsa ide, nie? Sme hriešnici, ale Boh nás chce vidieť zápasiť so svojimi hriechmi a slabosťami a tým sa myslí, pravidelne ľutovať. Však? (Samozrejme nemyslím na úpne každého z vás. Ten, ktorého sa to týka sa v tom určite nájde.)

Ospravedlňujem sa za štýl reči, ktorý používam. Niekedy viac, inokedy menej intenzívne. Pre niekoho je to hrubosť, pre niekoho hlúposť, irónia, nadutosť, nespravodlivosť... nie raz dostávam správy typu, že by som sa mala vyjadrovať “menej vášnivo“. A verte, že by som veľmi chcela. Môj spovedník ošedivel už po dvoch mojich spovediach a boj, ktorý musím zvádzať s vlastnou pýchou je veľmi nerovný, lebo väčšinou to nie som ja, kto je v prevahe a uvedomujem si to. Ale ďakujem Bohu za to, že som dostala dar viery v neho a všetku tú krásu, ktorú môžem prijímať, hoci si to vonkoncom nezaslúžim.

Vnímam však, že kresťanstvo ako také je čoraz viac atakované a to najmä z dôvodu, ako sa my kresťania často správame. Nie voči spoločenským otázkam, pretože na toto máme právo a je to i naša povinnosť postaviť sa za Božie veci, za morálne správne veci a povedať: „Nie, nesúhlasím s tým a s tým postojom.“ Naša viera je zosmiešňovaná a atakovaná hlavne preto, že čoraz častejšie neútočíme na tieto témy, ale na ľudí, ktorých sa bytostne týkajú. Toto nie je správne! Sv. Augustín bol vážne frajer: „Nenávidím hriech, milujem hriešnika.“

Sv. Augustín: „Nenávidím hriech, milujem hriešnika.“

Nehovor iným: Boh to chce takto a takto. Boh nesúhlasí s tým ako žiješ?
Ako to ty môžeš vedieť, keď to ani pápež nevie? Nikto to nevie.

Nie vždy som verila v Boha. Boh si ma nezískal historickými príbehmi z Biblie, ale svojou láskou. Nie len ku mne, ale ku všetkým. Láska bola to, čo ma presvedčilo.
Láska, ktorá neodsudzuje človeka, nech je aký je, nech žije ako žije... láska, ktorá sa dáva každému, bez rozdielu. Odpustenie, ktoré vďaka láske prináša každému, bez rozdielu. Radosť, ktorú prináša vďaka láske, každému, bez rozdielu.

Nič by ma nepotešilo viac, ako keby som mohla po svojej smrti aspoň na pár sekúnd nahliadnuť do neba a Boh by mi ukázal milióny vrahov, prostitútok, žien po potrate, homosexuálov a lesbičky, ktoré by tam boli a tešili sa z jeho lásky a prítomnosti, pretože by som sa ubezpečila v tom, čo si myslím i dnes a čo povedal aj Ježiš. Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva(Matúš 21,31).
On mňa aj teba miluje napriek tomu, čo spáchame, alebo ako žijeme, aké hodnoty vyznávame. Jemu záleží na tom, ako milujeme. Ako bojujeme s vlastnými slabosťami. Ako sa dokážeme pokoriť, hoci vieme, koľko toho máme na rováši. Boh sa nevysmieva, on na nás neukazuje prstom s posmechom, ako to robíme my. Možno mu pília “nervy“ mnohé spoločenské témy, ale nikdy nie my – ľudia. A ak tohto Boha budeme ukazovať a ponúkať druhým... nie rečami či útržkami z Biblie, ale vlastným životom, tak som si istá, že sa toho zmení viac, ako si dokážeme predstaviť.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!