Nebeskému Ockovi

Späť na články

Na nebesiach. Ale aj v srdci. Ktorý prichádza so svojím kráľovstvom. A chce, aby som bola jeho súčasťou. Ockovi, ktorý má dobrú vôľu. Aj so mnou. Na nebi i na zemi. Ockovi, ktorý hovorí mojím jazykom lásky. Ockovi, ktorý sýti, chráni, objíma, počúva, usmieva sa, ľúbi. A keď trestá, tak len z lásky. A nežne. A bolí to viac jeho ako mňa. Ockovi, ktorý ma učí v neho veriť.

Nebeskému Ockovi

Smrť. Choroby. Aj vážne. Aj smrteľné. 
Rozchody. Rozvody. Odmietnutia. Intrigy. Teátra. Spektákle. 
Zranenia. Odsúdenie. Neprijatie. Horké slová. Smutné slová. Bolestivé slová. Nezmazateľné slová. Slová, čo sa menia na názory a postoje a smútok a depresiu.
Povrchnosť. Selfie, outfit, póza, názor, status, klik, ďalší, ešte jeden, like, dislike, hastag, možno aj desať, lebo veď cool, lebo veď názor, lebo veď vtip. 
Chudoba, nadbytok, posledné eurá, priveľa eur, mám, nemám, toto ešte musím, tamto ešte chcem...
Samé musím, chcem, potrebujem, ešte toto, aj tamto aj hento, a si taký, ja som taká, on je hentaký, a čo ak by tamto, alebo čo ak tamten, a mal som tamto, a nemal som toto, a ešte, a potom, a vtedy...


A čo, Ty, Oco? 
Ako často unikám – ako často chcem uniknúť – z tohto sveta do Tvojej náruče. Len tak. Byť. 
Najkratšia a najkrajšia modlitba. Schúliť sa k tebe, dovoliť ti, nech ma objímeš a namiesto všetkých prosieb, otázok, poďakovaní a ponosov len zašepkať – „oco“. 


Byť dcérou. 
Niekedy tou, ktorá má už svoj vek, prácu, život – dcérou, ktorá každé ráno stojí (ak stihne; ak si spomenie) v krásnych šatách na veľkých točitých schodoch a lá americký romantický film; a jej otec sa na ňu hrdo usmieva. Dcéra pred maturitným plesom. Každý deň je maturitný ples. „Ako vyzerám, oci?“ „Nádherne.“ Úsmev, stisk rúk, láskavý a pritom starostlivý pohľad. „Uži si to.“ „Dobre, oci.“ A idem. 

Dcéra otca; jeho darček pre svet – ale zároveň jeho svet je darček pre mňa. 
Ako často na to zabudnem, ako často si nespomeniem, ako často neuverím. A z Popolušky sa opäť mením na slúžku termínov, nálad, okolností, cudzích názorov. Ako často namiesto ladného tanca predvádzam slona v porceláne; ničím, rozbíjam, zašľapujem. A ako často sa ani neodvážim vojsť do svetla sály, len sa hrbím kdesi v kúte. Ako často neprijmem pozvanie do tanca; ako často chcem utiecť, odísť, stratiť pre mňa za mňa aj obe črievičky, len už byť doma; v bezpečí, v komfortnej zóne, hocikde len nie tam, kde som. 

Nehneváš sa, nekričíš. Viem, že nie. Nie som pre teba sklamaním. Ani keď som sklamala samu seba. Aké ťažké je to však občas prijať. Že ma vieš naozaj ľúbiť stále. Bez výpadkov. Bez ohľadu na okolností. Že na svete môže byť niekto, komu naozaj záleží len na tom, aby ma miloval. Že všetko, čo odo mňa chce, je dovoliť mu to. A najviac práve vtedy, keď som toho najmenej hodná. 

A ty ma vždy čakáš. Aké super by bolo na konci každého dňa ti povedať: „Ach, oci, aké krásne to bolo...“ A nadšene ti vykladať svoje zážitky. Ale ako často prídem domov umazaná, zafúľaná, v nesprávnom čase, s uslzenými očami, s dotrhanou róbou. 
Nehneváš sa, nekričíš. Viem, že nie. Nie som pre teba sklamaním. Ani keď som sklamala samu seba. Aké ťažké je to však občas prijať. Že ma vieš naozaj ľúbiť stále. Bez výpadkov. Bez ohľadu na okolností. Že na svete môže byť niekto, komu naozaj záleží len na tom, aby ma miloval. Že všetko, čo odo mňa chce, je dovoliť mu to. A najviac práve vtedy, keď som toho najmenej hodná. 


Ocko, šepkám. A myslím na Terezku z Lisieux, ktorá si ťa predstavovala tiež ako otca. A keď spravila niečo zlé, šla za tým otcom s ospravedlnením a ľútosťou, ale zároveň s prosbou – potrestaj ma bozkom. 
Aj mňa často trestáš bozkom, ocko. Kto by veril, že to môže bolieť viac ako facka. 

Byť vzdorujúcou dcérou je často ľahšie ako byť bezhranične milovanou dcérou. Tvoja láska maximálne konfrontuje moju nelásku. 
Ocko, čo spieva uspávanky. Ocko, čo sa usmieva. Ocko, čo chlácholí. Ocko, čo prežíva môj bolesť a smútok a ocko, čo sa teší z mojich radostí a úspechov. Ocko, ktorý je šťastný, že som. Ocko, čo ma rád vezme na zmrzlinu. 
Zároveň však aj ocko, ktorý ma autoritu. Ako som sa jej niekedy bála. Bitka, trest, odstup, moc. Amoky. Detstvo plné nášľapných mín a pascí. Neoznačených. Kedy na ktorú stúpim? Kedy budem potrestaná? Smiech s výčitkami svedomia. Radosť s výčitkami svedomia. Pokoj s výčitkami svedomia. Všetko si treba zaslúžiť. Za všetko treba zaplatiť. O všetko môžeš hocikedy prísť. 

Tešiť sa zo zábleskov tvojej dobrej vôle a byť v strehu, kedy ťa prejde.

Čím menšia a slabšia som, tým skôr ma môj ocko bude chrániť. 

Ako som sa bála – a ako som ťa neznášala. Otec, muž, vládca – nie, nedalo sa ti veriť. Dalo sa len žobrať o tvoju lásku a dúfať, že sa blahosklonne zľutuješ. Tešiť sa zo zábleskov tvojej dobrej vôle a byť v strehu, kedy ťa prejde. Alebo sa ti dalo vzdorovať. To bol strach. To bol adrenalín. To bola úľava! Aká to bola úľava zistiť, že nie si jediný. Že existuje aj Aláh a Budha a stovky hinduistikých božstiev alebo dokonca filozofie a smery a prúdy bez teba, bez osoby; energia – láska. Láska. To som chcela. To som potrebovala.  Nie teba. Ty si ňou pre mňa nebol. 
Ako trpezlivo si čakal. Ako si mi to dovolil. Ako si ma hľadal. Ako ti na mne záležalo. Koľko viery a dôvery muselo v tomto tvojom postoji byť (nie ľahostajnosti či zlomyseľnosti, ako mi našepkáva zlý). 

Ocko – šepkám. Ocko – už nie karikatúra. Hoci občas príde strach. Že až taký dobrý nemôžeš byť. Strach, že je to len ďalšia pasca. Že hneď, ako sa priveľmi uvoľním – odhodíš svoju masku. Že znova príde trest, odmietnutie. 
Ľúbim ťa, ocko, šepkám navzdory svojmu strachu. 

Už nie dospelá dcéra, ale dievčatko. Také to malé, zranené, zmätené. Nechápajúce. Ale to je fajn. Čím menšia a slabšia som, tým skôr ma môj ocko bude chrániť. 
Sú otcovia, čo by dali život za svoje deti. Takí, čo im dali svoj život. Každú jeho chvíľu. Okamih po okamihu. Láska za láskou. Ľudskí otcovia. O čo lepší musíš byť ty. Či už to cítim alebo nie. 

Ocko. 
Najkratšia a najkrajšia modlitba. 
Ocko, tu som. Ocko, verím ti. Ocko, rob s tým niečo. Ocko, ešte som malá na to, aby som to pochopila, ale spolieham sa na teba. Ocko, objím ma. 
Svet je plný tvojej lásky. Ja si len vyberám, či ju chcem vidieť. Prijať. Chrániť. Obdivovať. Oslavovať. 
Chcem. Nie vždy mi to však ide, ocko. Ale si tu. Keď zlyhám, pomáhaš. Zachraňuješ. Kto by udrel padajúce dieťa, ktoré sa len učí chodiť? Možno bude mať odreninu; ale ocko za to nemôže. A ocko ju aj pofúka. Ocko mu bude chcieť vrátiť odvahu spraviť ďalší krok. Ocko verí vo výsledok. Ocko vie, že to dieťatko raz prejde veľa kilometrov. Že tá nekonečne veľká obývačka je len predsieňou sveta, ktorý raz prejde. Ocko vidí svoje dieťa, ako kráča po tisíckach ciest; chodníky, polia, hory, trate – kde všade môže jeho dieťa nechať svoju stopu. 

Verím ti. 
Idem ďalej, ocko. 
Keď padnem, dvihnú ma tvoje ruky. A keď to budem potrebovať, objímu ma. 
Aký krásny je svet, keď viem, že som Tvoja dcéra. 

 

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!