Prečo ma kresťanstvo bolí alebo nie Mikloškov neúspech, ale náš

Späť na články

V poslednom čase sa ma stále viac dotýka to, čo vidím a počujem od mojich známych a kamarátov na nás, kresťanov. Ironické poznámky, odsudzovanie a nepochopenie.

Prečo ma kresťanstvo bolí alebo nie Mikloškov neúspech, ale náš
Foto: © unsplash.com

A rozmýšľam, prečo je to tak?

Prečo nie je zaznávaná viera v nadprirodzeno (čokoľvek to už je), ale viera v Boha, Krista, Ducha Svätého? Prečo na prednáškach počúvam po neutrálnej vete prednášajúceho, kde spomenie, že Cirkev niečo zmenila, niečo jej nevyhovovalo (v umení napríklad) polohlasné poznámky spolužiakov: „No jasné. Ako inak,“ a vidím ich úškrn? Prečo mal jediný kresťanský kandidát vo voľbách tak málo hlasov? Prečo majú mladí ľudia už pri vyslovení slova „kresťan“ horkú chuť na jazyku (a okrem nej aj rad pohŕdavých nadávok)? Prečo, prečo, prečo??? ..
Lebo my sami nie sme kresťanmi. Kresťan pochádza z gréckeho slova christianos - „kristovec“, teda patriaci Kristovi alebo ako Kristus. Obávam sa, že už v tomto prvom bode sme zlyhali. Budem aktuálna a použijem príklad s prezidentskou kampaňou.

Mikloško neuspel? Omyl, neuspeli sme my

Pozrime sa na dialóg medzi konzervatívcami a liberálmi a medzi konzervatívcami navzájom. Môžeme byť na tento dialóg hrdí? Ja nie. Osobne je mi veľmi ľúto všetkých zlých vecí, ktoré sa udiali. Každého nerešpektovania názoru druhého človeka a akoby oberania ho o jeho slobodu. Nedávno som narazila na knihu o Ekumenizme, v ktorej autor takto nádherne opísal to, o čom dialóg má byť:
„V pravom dialógu netreba premáhať druhého, víťaziť nad ním, ovládať ho, prisvojovať si ho alebo pozerať naň ako na neposlušného, tvrdohlavého protivníka. Dialóg rešpektuje, že „druhí“ sú subjektami, ktorí majú tiež v niečom pravdu. Aby sme pochopili ich dôvody, treba sa vžiť do nich a to predpokladá úctu a lásku k nim i vtedy, keď s nimi nesúhlasíme. Uznávať iného, milovať iného, rešpektovať slobodu – to sú vlastnosti pravého dialógu.“
Hmmm, rozmýšľam, čo viac dodať... Skvelé spytovanie svedomia obsiahnuté v štyroch vetách. Nie, takto naše dialógy nezneli. Neboli plné lásky, úcty a porozumenia voči tým, ktorí majú iný názor. Žiaľ...

Pozrite, ako sa milujú

V prvotnej Cirkvi svedectvo lásky medzi kresťanmi bolo také silné, že mnohí sa obrátili len preto, lebo túžili žiť v takomto príťažlivom spoločenstve (samozrejme, pod vplyvom Ducha Svätého). V príbehu Quo Vadis je kresťanská komunita v Ríme opísaná tak vznešene, že pri čítaní knihy som túžila žiť v dobe cisára Nera len preto, aby som zažila tú všeobjímajúcu chuť jednoty, bratskej lásky a oddanosti Bohu. Prečo? Lebo tu (v súčasnosti) mi to chýba. Ak sa pozrieme na seba, svoje spoločenstvo, priateľov a naše svedectvá vo „svete“, môžu o nás ľudia povedať „Pozrite, ako sa milujú?“ a dokonca ísť ešte ďalej „Pozrite, ak nás milujú?“. Nie skôr, ako nás odsudzujú, ako nami manipulujú? Neviem, pýtam sa, pretože ak sa znova vrátim k voľbám, nevidím to tam.

Svedčiť najprv skutkami a potom, ak to bude potrebné, slovami

Tento výrok mám veľmi rada, hoci je diskutabilné, kto ho naozaj povedal. Súvisí s ním podobný „Ľudia zabudnú čo ste povedali, ľudia zabudnú, čo ste spravili, ale ľudia nikdy nezabudnú, ako sa vďaka vám cítili.“ -- Maya Angelou. Presne toto robil Ježiš. V prvom rade ľudí miloval – Samaritánku pri studni, schudobných, chorých. Najprv sa dotkol vonkajších rán a potom uzdravil vnútorné. Najprv sa pri ňom dobre cítili a potom evanjelizoval. Nemá byť toto aj náš postoj? Áno, toto chcem robiť. Prestať sa sťažovať, ale vďaka úsmevu skracovať vzdialenosti a vytvárať mosty medzi nami. Nerúcať, ale budovať. A milovať. Milovať aj tých s iným názorom. Nepresviedčať, ale chápať. Som predvedčená, že nová forma evanjelizácie je práve o pochopení a prijatí sa navzájom. Verím, že takto spravíme kresťanstvo znova príťažlivé tomuto svetu. Pretože môj Boh neodsudzuje, ale chápe a uzdravuje. A čo ten tvoj? smiley

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!