Rozhovor s manželmi Liptákovcami o ich ceste lásky - 1.časť

Späť na články

Peter a Veronika Liptákovci spolu ako manželia (6 rokov) slúžia a evanjelizujú mladých. Z Petra sa stal kazateľ po tom, čo ho Ježiš zbavil drogovej závislosti. Skúškou jeho dôvery Bohu bolo dlhé obdobie krachujúcich vzťahov. Teraz je vďačný, že sa mu tak dlho nedarilo. Prečítajte si svedectvo Petra a jeho o 11 rokov mladšej manželky Veroniky ako ich vzťah začal.

Rozhovor s manželmi Liptákovcami o ich ceste lásky - 1.časť
Foto: © Juraj Štefánik

Ako ste sa zoznámili?

Peťo: Registroval som Niku z videnia. Viac som si ju všimol na jednom evanjelizačnom kurze v Prešove, kde som bol pozvaný kázať. Všimol som si ju tam, páčila sa mi, ale bola len dievča v rade. V rámci kurzu Alfa je aj jedno špeciálne stretnutie tzv. Deň Alfa, kde sa hovorí o Duchu Svätom a na konci prebiehajú modlitby za naplnenie Svätým Duchom. Keď som sa za ňu modlil, naplnil ju Duch Svätý. Ja som vtedy vo vnútri veľmi jasným spôsobom vnímal ako mi Boh hovorí, že “toto bude tvoja manželka a budete mať spolu mocnú službu pre Božie kráľovstvo”. Samozrejme, že som jej to vtedy nepovedal, pretože by to bolo manipulačné. Toto sa nerobí. Ak ste sa stretli s tým, že niekto vám počas modlitby alebo pri inej príležitosti tvrdil, že Boh mu povedal, že sa máte vydať/oženiť za toho alebo toho alebo ísť do rehole, alebo do kňazstva a vy po niečom podobnom vôbec netúžite alebo vás to zväzuje a dáva vám to do srdca nepokoj, môžem s určitosťou povedať, že to nehovorí Boh. Preto, keď som sa modlil za Veroniku, modlil som sa len tú druhú časť, ktorú som jej mohol povedať, že si ju Boh mocne použije v službe pre Jeho kráľovstvo, čo ju aj povzbudilo. A zároveň dôverujúc Bohu, že ak ku mne naozaj On prehovoril, tak to dá podobne poznať aj Veronike alebo jednoducho si ju úplne prirodzene získam. Tak som nezaháľal a chcel som ju začať úplne prirodzene baliť. Lepšie povedané, hneď potom na konci toho stretnutia som išiel za ňou.

Veronika: Ja som spoznala Peťa tak veľmi zdiaľky z nejakých kresťanských akcií. Mala som už s Bohom niečo za sebou, ale nemala som spoločenstvo. Spolu s kamoškami sme sa teda rozhodli, že pôjdeme na evanjelizačný kurz Alfa. Na tretie stretnutie prišiel Peťo. Kázal o kríži, kto je Ježiš, prečo za nás zomrel, o tom, že je živý a potrebujeme mu odovzdať život. A mne veľmi horelo srdce. Bola som veľmi hladná po Božom slove. A Peťo hovoril veci z Božieho slova, bol to citát na citát. Že wau. V prvom rade ma zaujal ako kazateľ.
Ešte pár mesiacov predtým ako som bola na spomenutom kurze, premýšľala som o tom, čo so svojím životom, aké je moje povolanie. Bola som v štvrtom ročníku na výške, veľmi som milovala Pána. Vedela som, že do rehole nie, ale možno mám žiť v nejakej komunite a byť tak zasvätená Pánovi. A tak som rozmýšľala či ísť do toho alebo to má byť manželstvo?
Mne sa nejak nijaký chalan nepáčil. Do jedného som bola tri roky zamilovaná, ale to padlo. Tak som si povedala, že nič. Aj keď prišli nejaké ďalšie ponuky, mňa neoslovili. Dala som si preto taký ročný rozlišovací čas, na spoznanie toho čo je vlastne moje povolanie, manželstvo alebo zasvätený život. S tým, že vzťahy s chlapcami nebudem v tom čase vôbec riešiť a budem viac času tráviť intenzívne v modlitbe s Pánom. Záväzok (čas rozlišovania) som si dala v októbri 2008 a s Peťom sme sa spoznali v marci 2009, keď som chodila na tie kurzy Alfa. V ten spomínaný Alfa deň, som veľmi túžila ísť k Peťovi na modlitbu. Videla som, že sa pri ňom Svätý Duch veľmi mocne dotýka ľudí. Išla som k nemu a Boh sa ma mocne dotkol. Na záver programu zrazu Peťo ku mne prišiel a rozbehol debatu o duchovných veciach a tak. :-) Mojej kamoške sa to zdalo kúsok také čudné, že taký “veľký Boží muž” sa zaujíma o jedno obyčajné dievčatko z radu. Veľmi sa jej to nepozdávalo, keďže poznala Peťov dovtedajší štýl služby. :-)



Keď som sa za ňu modlil, naplnil ju Duch Svätý. Ja som vtedy vo vnútri veľmi jasným spôsobom vnímal ako mi Boh hovorí, že “toto bude tvoja manželka a budete mať spolu mocnú službu pre Božie kráľovstvo”.

Peťo: Lebo môj štýl ako evanjelistu bolo kázať evanjelium, dať výzvu prijať Ježiša, modliť sa za ľudí, aby boli pokrstení Duchom Svätým a potom ujsť. :-)

Veronika: Keď sa prišiel rozprávať, povedala som mu všelijaké veci, aj to čo som nechcela. :-) Vyhrklo zo mňa, že mám ten polrok taký zvláštny čas s Pánom a ďalšie osobné veci. Navrhol mi tiež, že keby som sa chcela ešte porozprávať, tak je ochotný zájsť na kávu. :-) Ja som si naivne myslela, že pôjde naozaj iba o čisto duchovné “poradenstvo”, pretože som mala ten sľub. Na kávu som teda nechcela ísť, ale raz mi navrhol, že mi rád pomôže s odsťahovaním sa z privátu, odvezie autom mňa aj veci, a zároveň sa porozprávame. Tak som súhlasila.

Peťo: Chlapi sú výmyselníci. :-) Ja som samozrejme rešpektoval sľub, ktorý dala Bohu. Mojím cieľom nebolo začať ju baliť, ale chcel som sa s ňou stretnúť, niekde v pokoji, aby som jej mohol povedať, že keď jej uplynie čas rozlišovania, že by som ju chcel lepšie spoznať. Teda inteligentným spôsobom som jej povedal, že by som s ňou chcel po uplynutí sľubu chodiť :-) Nech sa zato ten ostávajúci polrok modlí. Ako to bude vidieť…

Veronika: Ja som skoro odpadla v tom aute. :-) Predtým ako som dala ten rok času na rozlišovanie, mi ešte kamošky hovorili: “Si v štvrtom ročníku, čo keď príde nejaký chlapec a bude ťa chcieť?” Tak som odpovedala, že bude musieť počkať a ak nie, tak nie je od Boha. A Peťo prišiel presne v polroku. Ale dohodli sme sa, že sa nebudeme nijako ten polrok kontaktovať.

Peťo: My sme sa potom ten polrok skutočne nekontaktovali, rešpektoval som ten sľub čo dala Bohu. Náhodne sme sa však stretli na Campfeste. To bola katastrofa. Zapríčinili ju naše rozdielne pohľady a skúsenosti so vzťahmi. Ten rozdiel bol v tom, že ja som mal predtým ako som odovzdal život Kristovi mnoho vzťahov a ako to chodí aj hriešnych, nečistých… Moja miera akejsi “citlivosti” bola inde ako Nikina, ktorá ešte v podstate nechodila s nikým. Pre mňa zájsť s dievčaťom na kávu, neformálne pokecať a podobne neznamenalo nič veľké, záväzné.

Veronika: Ale ja som predtým nemala žiadny vzťah. Dala som Bohu záväzok, že nebudem riešiť žiaden vzťah. Pre mňa to znamenalo žiadny, teda ani rozhovory, nič. Káva a tak bol pre mňa náznak chodenia.

Peťo: Nekomunikovali sme pár mesiacov, možno nejakú sms s veršom z Božieho Slova na také všeobecné duchovné povzbudenie raz za čas, ale to bolo asi tak všetko. Keď sme sa stretli po dlhej dobe na tom Campfeste, počítal som s tým, že aspoň pokecáme v zmysle ako sa máš - aspoň pár minút možno aj na káve. :-) No ona ma pozdravila, povedala dve vety a odišla. Také nervy som dostal… Veď aj s kamarátom si sadnem na kávu. Pre mňa to bolo normálne. A potom sme sa ešte znova náhodne stretli na jednej duchovnej akcii v Bratislave, to dopadlo podobne. Dvakrát sme sa teda náhodne videli (aj to iba pár minut) a dvakrát sme sa stačili za ten čas “chytiť” na podobných blbostiach...
 
Veronika: A potom prišiel ten čas, október, keď končil záväzok. A on bol verný, čakal ten polrok na mňa. Napísal mi presne v ten deň, s návrhom, aby sme sa stretli a porozprávali, čo ďalej. Ja som sa modlila počas toho času rozlišovania a dostávala som odpovede, že Boh ma povoláva do manželstva. Je to niečo, čo bolo v mojom srdci avšak nejaké veci počas toho času potrebovali byť vo mne uzdravené. A tak otázkou ostalo vlastne len to, či je to Peťo alebo niekto iný. Zároveň, som ho nechcela naťahovať. Vedela som, že je starší o 11 rokov a myslela som si, že ak sa s ním budem teraz  pár mesiacov alebo rok stretávať a potom mu poviem: “Vieš, nič z toho”, stratí vzácny čas. Že chudák chlapec, už ma vysoký vek. :-) Nech si nájde niekoho perspektívneho, lebo ja som bola taký otáznik. Bol mi sympatický, ale čím viac sa približoval ku mne, mala som zmiešané pocity… Zvažovala som tiež veci. Dvakrát sme sa videli, “pohádali” sme sa, asi si až tak nebudeme rozumieť. Asi ma inú povahu, je cholerik, takže radšej nie… Napriek tomu sme sa stretli, ako mi navrhol a ja som sa mala vyjadriť. Bolo to také príjemné stretnutie.



Otázka na teba Peťo: Nemal si niekedy pochybnosti o jej povahe? Išiel si do toho s takou istotou, že Boh povedal a dobre…? Neriešil si koho mi Boh vybral, aká bude?

Peťo: V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že Boh nikdy nerobí nič proti našej prirodzenosti a slobode. Mne sa aj predtým páčila prirodzene. Boh to nerobí tak, že by nás naschvál chcel viesť do vzťahu s niekým, kto by sa nám nepáčil alebo by nám povahovo nevyhovoval. Častokrát majú ľudia falošné predstavy o Bohu a jedna z takých falošných predstáv je predstavovať si Boha ako “Mučiteľa”, niekoho kto na ľudí vkladá rozličné ťažkosti, choroby, trápenia… aby nás skúšal, pokoroval, cibril náš charakter. To sú však našťastie hlúposti. Božie Slovo hovorí “Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani tieňa zmeny” (Jak 1,17). To je pravda o Bohu! Od neho prichádza dokonalý dar pre mňa a dobrý údel šitý mne na mieru. On to nerobí tak, že keď napr. ty túžiš po manželstve tak ťa naschvál povolá do rehole. :-) V Božom Slove je napísané, že to Boh pôsobí v nás, že aj chceme aj konáme, čo sa jemu páči (Flp 2,13).
To znamená, že ak by ťa volal do rehole alebo kňazstva, vloží do tvojho srdca to “chcem” - túžbu po tomnto povolaní. Takže, keď som bol presvedčený, že mi Boh ukazuje na Niku ako moju budúcu manželku, vedel som, že mi dáva to najlepšie pre mňa, “šité mne na mieru”.
A nemýlil som sa, Sláva Bohu! :-)
A ešte jedna dôležitá vec: niekedy majú ľudia tendenciu urobiť si z podobných svedectiev (napr. ako z nášho :-)) akýsi model, že presne takto to musí byť aj v ich živote. To znamená, že keď Boh takto jasne hovoril k Peťovi, tak podobne musí prehovoriť aj ku mne, aby to bolo to pravé, aby to fungovalo… Pravdou je, že Boh je kreatívny v tom, ako nás každého vedie. Chcem vás povzbudiť, že ak ste svoj život odovzdali Ježišovi, ste Božie deti (pozri Jn 1,12) a Božie Slovo vám dáva záruku, že On svoje deti vedie (pozri Rim 8,14). Teda ak úprimne túžiš nasledovať Boží zámer, maj dôveru, že nežiješ len nejakú sériu náhod. Stretnutia, ktoré zažívaš, túžby ktoré máš v srdci… to nie sú len náhody, Boh ťa vedie, nie náhodou si vo svojom živote na mieste, na ktorom práve si.
 Vrátim sa k nášmu príbehu. Na tom stretnutí, kde sa mala vyjadriť, som v tom bol už veľmi slobodný. Modlil som sa pol roka modlitbu: Bože, ak si hovoril ku mne, hovor aj k nej. Ty jej to povedz, ja jej to nemôžem povedať. (Skutočne nemôžeš niekomu povedať: “Boh mi povedal, že budeš moja žena.” To je úplne mimo. Prosím nikdy takto nemanipulujte!) Vedel som, že ak to, čo som vnímal vo svojom srdci je skutočne Boží hlas, On sám to nejakým spôsobom dá vedieť aj Nike alebo vzbudí u nej prirodzenú sympatiu. To samé potom bude aj pre mňa potvrdením. Druhá možnosť bola, že to, čo som vnímal, bol skutočne Boží zámer, ale keďže On nás necháva slobodných, Nika vo svojej slobode môže povedať aj “nie”. Ak by sa tak sta-lo, nebola by to tragédia. Neverím v nejaké absolútne predurčenie. Duch Svätý, ktorý nás vedie, by proste zapol na svojom GPS “prepočítavanie” a viedol by naše životy inou dobrou cestou. V konečnom dôsledku, cieľom nie je, ten alebo tamtá, ani samotné manželstvo, alebo rehoľa alebo kňazstvo, to všetko je len cesta, naším cieľom je nebo.

 

Bože, ak si hovoril ku mne, hovor aj k nej. Ty jej to povedz, ja jej to nemôžem povedať. (Skutočne nemôžeš niekomu povedať: “Boh mi povedal, že budeš moja žena.” To je úplne mimo. Prosím nikdy takto nemanipulujte!) Vedel som, že ak to, čo som vnímal vo svojom srdci je skutočne Boží hlas, On sám to nejakým spôsobom dá vedieť aj Nike alebo vzbudí u nej prirodzenú sympatiu.

Veronika: Ja som to Peťovi rozhodne neuľahčila. Na tom stretnutí som mu povedala, že “asi nie”. Myslela som tým chodenie, ale nezáväzné stretávanie by som prijala. :) Ja som totiž považovala chodenie ako záväznú vzdialenú prípravu na manželstvo. Očakávala som, že Peťo bude ešte nejako bojovať o mňa a bude sa chcieť ešte stretnúť. Že bude taký vytrvalejší. Brala som tak, že keď mu poviem nie, tak sa budeme z diaľky spoznávať, na nejakých aktivitách a tak.

Peťo: Tejto časti chlapi neporozumejú. :-) Milé dievčatá, drahé, ženy, pre nás mužov “áno” znamená ku podivu “áno” a tipnite si čo znamená “nie”? :-) Prezradím vám ešte jedno tajomstvo, my chlapi nedokážeme čítať vaše vnútorné myšlienky, dovtípiť sa z nekonkrétnych vyjadrení, o čo vám ide. My sme ďaleko jednoduchejšie stvorenia, prosím, berte na to ohľad. :-) Tam bolo jednoducho neporozumenie významu slov. Normálne sa spolu stretávať, to je u mňa spolu chodiť. A chodenie nie je 90%-ná zmluva, že ideš so mnou do manželstva. Chodenie znamenalo pre mňa niečo ešte nezáväzné, čas na spoznávanie sa. Pri mladých kresťanoch som si všimol dva extrémy. Prvý extrém je, že niekedy sa hlavne dlhoroční kresťania, boja s niekým začať chodiť. Čo keď za pol roka zistím, že to nie je on/ona? Zraním ho a ja ho nechcem zraniť. Tak radšej ani neurobím ten krok. Ale to je mimo. To môžeš urobiť až vtedy, keď do toho vstúpiš, keď to skúsiš. Vtedy to môžeš spoznať. Chodenie to ešte nie je, že človek podpisuje nejakú zmluvu. Na druhej strane, nemá to byť nikdy iba hra, nesmie to byť len vypĺňanie času. No ako človek spozná toho druhého? No zdiaľky nie, len tak, že sa stretnú, vypijú spolu kávu, idú sa prejsť, idú niekam. Inak sa to nedá. Vždy je tu riziko, ale je to potrebné.

Veronika: Potom stretnutí na ktorom som mu povedala “nie” ma odprevadil domov. Ja som vyšla hore schodmi a na mňa tak doľahlo. Neistota a pochybnosti. Dobre som urobila alebo nie? Modlila som sa na takom svojom obvyklom mieste a počula som taký veľmi jemný hlas v mojej mysli, že “toto bude tvoj manžel”. (Peťo: Moja modlitba bola vyslyšaná :-)) Ale hneď som to zavrhla, že to je asi blud proste. Myslela som si, že som len v takom emocionálnom rozpoložení po tom stretnutí. Tak som to vtedy zavrhla. Až oveľa neskôr som si uvedomila, že to ku mne hovoril Boh. Ale bola som aj tak na pochybách. Po tom, čo sme sa stretli, som bola v Košiciach na chválach. Myslela som, že budeme normálne kamoši a tak, že sa bude zaujímať alebo čo. A on nič. Celý čas na opačnom konci miestnosti, akože nezáujem vôbec. Fúha, on to úplne zobral tak, že nie je nie. (Peťo: Ja som len rešpektoval jej slobodu. Nie je nie :-)). Veľmi ma to trápilo, ja som chcela nejaký kontakt s ním. Po asi týždni som sa mu znova ozvala. Na-písala som mu siahodlhý e-mail s podrobným vysvetlením mojej vtedajšej odpovede. Na čo mi prišla veľmi stručná, ale pozitívna odpoveď. “Dobre, tak to skúsme.”
Dva mesiace sme sa tak kamarátsky stretávali, ale bolo to také vágne, pretože ja som sa ozajst-ne ešte nerozhodla pre ten vzťah, čo bránilo tomu, aby sme sa vzájomne vedeli jeden druhému otvoriť. Je potrebné, aby mal vzťah jasne definovaný svoj začiatok - už nie sme len kamaráti, ale chodíme spolu. A to vyslovené nebolo, pretože to rozhodnutie bolo vlastne už na mne. Peťo mi bol sympatický, ale ja som nebola nejak brutal zamilovaná, preto som tak váhala. Očakávala som nejaké väčšie zamilovanie, ako z romantických filmov a kníh. :-) Raz mi však Peťo uviedol dobrý príklad: “Je to ako s dverami v Tescu, keď budeš pred nimi len stáť, tak sa neotvoria. Aj so vzťahom je to tak. Musíš urobit krok. Až vtedy sa to otvorí a ty zistíš čo a ako…”
Tak to ma povzbudilo k tomu, aby som niečo urobila a rozhodla sa. Napísala som si jeho pozitívne vlastnosti, jeho negatívne vlastnosti. Pozitívne prevažovali. Veď som takého muža chcela. Je Boží muž, káže Božie Slovo. No dobre je cholerik, nepohodli sme sa, je prudký, aaale tak som si to nejak zvážila, že som mu nakoniec povedala “áno” na chodenie. :-)

Peter Lipták (40) a Veronika Liptáková (29)

Druhú časť rozhovoru s manželmi Liptákovcami si môžeš prečítať TU.

Rozhovor pripravila: Patrícia Reichlová

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!