Svedectvo: Hm, taká kočka v kostole? To asi nebude práve najlepšia partia.

Späť na články

Moju manželku Petru som uvidel po prvý raz v kostole, a hneď som si pomyslel: „Hm, taká kočka v kostole? To asi nebude práve najlepšia partia.“ Bolo to preto, lebo predtým som ju v kostole v nedeľu ani na sviatok nikdy nevidel.

Svedectvo: Hm, taká kočka v kostole?  To asi nebude práve najlepšia partia.
Foto: © pexels.com

Šimon:
Moju manželku Petru  som uvidel po prvý raz v kostole, a hneď som si pomyslel: „Hm, taká kočka v kostole?  To asi nebude práve najlepšia partia.“ Bolo to preto, lebo predtým som ju v kostole v nedeľu ani na sviatok nikdy nevidel.

O týždeň som sa rozhodol ísť peši do kostola s úmyslom, že sa cestou trochu poprechádzam a porozmýšľam nad vysokoškolskými povinnosťami. Zrazu mi  prišlo na um aj to sympatické dievča z kostola, čo som vo svojej mysli dávno odsúdil. Zapamätal som si ju kvôli výrazným červeným gumákom, ktoré vtedy mala obuté, a v tom mi prebehol mysľou „obraz“ – videl som, ako si češe zlaté vlasy dlhé až po zem. Zakrývali ju celú, až na tie červené gumáky. Aj vďaka gumákom som spoznal, kto tá žena v mojej predstave je. Ďalej si česala vlasy, až jej začali vypadávať. Celé „videnie“ trvalo pár chvíľ. Keďže to nebolo prvý raz, čo sa mi také niečo stalo, vedel som, čo mám robiť.

Túto charizmu obrazov duše som mal vtedy už tri roky. Keď som sa vrátil domov z omše, otvoril som si Sväté písmo, aby som sa uistil, či som svojej predstave porozumel. Zrak mi padol na text Ezechiel 31,4-10 – o tom, ako sa pyšný céder vyvalí.

Chápal som – zlaté vlasy sú danosti, ktoré dostala od Boha, no ona si ich češe a prehnane sa stará o dary, ktoré dostala, ako keby ich mala len svojou zásluhou, až ich nakoniec všetky stratí pre svoju pýchu – ak sa nezmení. Všetko som si napísal na papierik a dúfal som, že niekedy opäť stretnem toto dievča v červených gumákoch. Nosil som tento text stále so sebou. Veril som, že Boh chce, aby som jej toto posolstvo odovzdal, a teda aj v to, že On zariadi, aby sa to stalo. A tak aj bolo.

Zlaté vlasy sú danosti, ktoré dostala od Boha, no ona si ich češe a prehnane sa stará o dary, ktoré dostala, ako keby ich mala len svojou zásluhou, až ich nakoniec všetky stratí pre svoju pýchu – ak sa nezmení.

Prešlo desať mesiacov, kým som ju znova uvidel.
30.7. 2012 som ju stretol v kostole. Po omši som jej dal tento odkaz o obraze jej duše – a odišiel som.

Počas nasledujúceho mesiaca sa nám stretali pohľady a občas sme sa aj letmo pozdravili. Stále som počas tohto obdobia pohľadov rozmýšľal o tom, či ona neodsúdila teraz mňa, tak ako som ja predtým odsúdil ju.

Raz sme sa stretli po omši a šli kus cesty domov spolu. Dohodli sme sa, že sa uvidíme v novootvorenom spoločenstve chvál v kostole sv. Cyrila a Metoda. Aj keď som stále nemal o ňu záujem, tak som ju v nasledujúcich dvoch mesiacoch poznával, až som sa zaľúbil.

Po ďalších symbolických desiatich mesiacoch sme sa zasnúbili v kostole a dostali snúbenecké požehnanie. V ďalšom roku sme sa vzali, ale to je už iný príbeh.

Petra:
Nie s príliš veľkou chuťou som prišla do kostola na slávenie piatkovej svätej omše. Mimochodom, táto formálnosť voči kostolu, Ježišovi a vôbec všetkému duchovnému, bola u mňa pomerne bežná.

Vždy som túžila byť neustále peknou, s dokonalými vlasmi a mejkapom, snažila som sa byť milou a dobrou ku každému, koho som stretla, ale preto, lebo mi záležalo na tom, čo si o mne kto myslí a ako pred druhými vyzerám. Najviac mi záležalo na mojich vlasoch. Milovala som, keď som sa s nimi mohla pred zrkadlom hrať a aspoň na chvíľu sa podobať na známe ,,celebrity.“

Pred Šimonom som randila s dvomi chlapcami. Môj prvý, a rozhodne nie ten pravý, bol človek, ktorému záležalo iba na mojom tele. Aj napriek vedomiu, že ja chcem ísť do manželstva čistá, aj napriek všetkým mojim upozorneniam, že nechcem, aby sa ma dotýkal na istých miestach, bol stále neoblomným donom Juanom. Aj keď sa mi  všetky tie vášnivé dotyky páčili, kdesi vnútri som vedela, že to nie je dôstojné a správne. Myslela som si, že ho môže zmeniť moja láska a trpezlivosť, ale opak bol pravdou.

Môj druhý chlapec bol zase všetko iné, len nie kresťan. Myslím tým, že veril tomu, čo mu vyhovovalo. Niekedy som mala pocit, že si z každého náboženstva prevezme niečo, vymyslí nové náboženstvo a nakoniec sa on sám vyhlási za Boha, ktorého budeme všetci uctievať.

Po týchto krátkych epizódach s chlapcami som sa rozhodla, že stačilo. Neuzavrela som sa, ale povedala som si, že môj ďalší vzťah bude s niekým, kto bude „ten pravý“. Nie dokonalý, ale ľudský, nie svetský, ale Boží. Všetko som odovzdala do Božích rúk s vierou a veľkým očakávaním. A tak aj bolo.

Často som sa cítila previnilo, keď som rozmýšľala o svojej minulosti a o svojich nevydarených vzťahoch, a práve tieto slová ma utvrdili v tom, že to bolo na niečo dobré, že Boh nám dáva pocítiť svoju lásku aj cez utrpenie a bolesť. Boh ma chcel tak naučiť, ako si vážiť samu seba, svoje panenstvo i svoju malú, ale predsa aspoň nejakú vieru.

V ten deň som si sadla pred spevokol. Ani som nevedela, vedľa koho si sadám, ale naraz ma naplnila neobyčajná chuť chváliť Boha za všetko, čo mám aj nemám, za moju minulosť i budúcnosť, za božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa vždy a všetko. 

Ten chlapec vedľa mňa sa mi zdal čarovný, sympatický a doslova Duchaplný, čo sa neskôr i potvrdilo. Zhruba o desať mesiacov prišiel za mnou, podal mi lístok, povedal, že je pre mňa, a zmizol. Po prvom prečítaní som absolútne nechápala, čo mi tým chce povedať. Cestou domov v autobuse som veľmi premýšľala o slovách na lístku. Pýtala som sa, odkiaľ môže o mne ten človek vedieť toľko vecí – najmä ak to neboli veci, ktoré hovorím kamarátkam pri kofole. Boli to veci, ktoré sa týkali mojej krásy.

Boh mi dal toľko milostí, toľko daností – a ja som s nimi bola tak nespokojná, až začali vypadávať v podobe mojich vlasov, ktoré boli pre mňa tak dôležité.

Fascinovalo ma a vnútorne ma  veľmi zasahovalo, ako Duch Svätý mohol v obraze na lístku spojiť moje vlasy a to, aká som.

Posolstvo na papieriku sa mi zdalo ako ušité pre mňa. Mala som pocit, že tomu nik iný nemôže rozumieť. Akoby sme s Bohom mali určitý druh jazyka, ktorému sme rozumeli len my. Vnímala som, ako sa ma Boh dotkol tým najneobyčajnejším spôsobom. V tom chaose myšlienok mi napadlo, že na náboženstve sme sa učili o rôznych charizmách, ale vtedy to som vnímala ako niečo, čo sa nedeje len tak nejakým všedným ľuďom, že sa to deje iba nejakým Božím vyvolencom, ktorí už majú „zarezervované“ nebo.

Keď som lístok dala prečítať mojej mame, povedala mi: „On ti takýmto spôsobom vyznáva lásku a nemáš sa čoho báť.“ Ja som sa však nebála vzťahu, ale toho, čo mi chce Boh povedať – a čoho všetkého sa budem musieť pre Neho vzdať. Cítila som, ako ma volá do niečoho veľmi veľkého, že sa ma chce bytostne dotknúť.

Po mnohých nevydarených pokusoch – nevyužitých situáciách – sa mi predsa len podarilo nazbierať odvahu a ísť za tým chalanom. Chcela som sa ho len spýtať na konkrétne veci, ako sa to stalo, odkiaľ to všetko o mne vie, a v neposlednom rade som chcela vedieť, kým vlastne ten záhadný chlapec je.

Keďže sme nepoznali ani len svoje mená, tak sme sa predstavili, a potom sme sa dohodli na ďalších, ďalších a ďalších stretnutiach, pričom sme sa rozprávali najmä o Bohu, o sebe, o našich životoch, o vzťahoch a o všetkom ostatnom, čo nám napadlo. Snažili sme sa tento čas vzájomného spoznávania sa využiť najlepšie, ako sme vedeli. Nie, nebolo to až také ideálne, ako sa zdá. Boli aj ťažké chvíle, kedy nebolo ľahké udržať telo na uzde. Z pohľadu ženy bolo veľmi náročné  vyhýbať sa všakovakým nežnostiam, príliš romantickým chvíľam atď., obzvlášť keď som v minulosti už niečo podobné zažila.

Tieto chvíle spoznávania sa sme prežívali spoločným čítaním množstva kníh s témami, ktoré sa týkali identity ženy a muža, o vzťahoch medzi mužom a ženou v priateľstve i v manželstve. Modlili sme sa spolu, aj keď sa nám nie vždy chcelo. Keď sme sa rozprávali o mojej minulosti a o mojich predošlých vzťahoch, tak sme so Šimonom poznali ešte hlbší význam obrazu, ktorý sa mu o mne vyjavil. Povedal mi, že pravdivosť obrazu o mojej duši si dal potvrdiť u jednej kamarátky, ktorá má podobnú charizmu ako on sám. Ona ho potvrdila úryvkom zo Sv. písma z prvej knihy Machabejcov 8,16 kde sa píše: „Jedinému mužovi vraj zverujú každoročne vedenie a vládu nad celou svojou ríšou; toho jedného všetci poslúchajú a niet medzi nimi ani závisti, ani žiarlivosti.“

Často som sa cítila previnilo, keď som rozmýšľala o svojej minulosti a o svojich nevydarených vzťahoch, a práve tieto slová ma utvrdili v tom, že to bolo na niečo dobré, že Boh nám dáva pocítiť svoju lásku aj cez utrpenie a bolesť. Boh ma chcel tak naučiť, ako si vážiť samu seba, svoje panenstvo i svoju malú, ale predsa aspoň nejakú vieru.

Popritom všetkom som si uvedomila: vzťah nedáva človek, ale Boh, a  je dobré vkladať veci do Božích rúk, pretože jemu nič nie je nemožné – a oplatí sa čakať. Čakať na ovocie, ktoré pociťujeme teraz v našom manželstve.

Autor: Šimon a Petra

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!