Za čo ma Boh trestá?

Späť na články

Za čo ma Boh trestá? Prečo ma Boh toľko skúša? Prečo sa (mi) deje toľko zla? Aký to má zmysel? Aj dnes si mnohí (aj kresťania) kladú takéto otázky. Existuje na ne odpoveď?

Za čo ma Boh trestá?
Foto: © pixabay.com

Volám sa Mária a verím v milujúceho Boha. K tejto viere som sa dostala mnohými okľukami, s mnohými spiatočkami a cez mnohé životné skúsenosti. Boli aj obdobia, keď som sa považovala za ateistu alebo aspoň za agnostika. Boli aj obdobia, keď som v Boha verila, ale len preto, aby som ho mohla nenávidieť.  Boli aj obdobia, keď som už síce verila v Boha, ale nie Bohu.

Teraz mám obdobie, kedy máme s Bohom – trúfam si povedať  – veľmi dobrý vzťah. Nie je to preto, že by som bola zvlášť dobrým človekom. Je to preto, lebo on je dobrým Bohom. Vždy nanovo mi potvrdzuje, že „ak sme neverní, on ostáva verný, lebo samého seba zaprieť nemôže.“ (2Tim, 2,13). V súčasnosti nemám problém veriť, že ma miluje – občas mám však stále problém dovoliť mu to. Zistila som, že je to jedna z najťažších výziev, s ktorými som sa ako kresťanka (aj ako človek) stretla: dovoliť Bohu, aby ma miloval aj so všetkými mojimi chybami, vždy intenzívne, neoblomne, napriek mojim odbočkám a spiatočkám, ktoré sa mi pritrafia i dnes. „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7,19). Jeho láska je však silnejšia ako všetky moje chyby a nedostatky. (A že ich je veľa...)

Rada by som sa podelila o skúsenosť, ktorá mi otvorila oči aj srdce, a vám by otvorila ústa od úžasu. Pravdou však je, že taký príbeh nemám.  K Bohu – milujúcemu, pravému – ma priviedlo niečo iné. Veci, ktoré by pri pohľade zvonka vyzerali možno ako náhody a maličkosti. Bolo ich však toľko, že som ich už tak nemohla vnímať. Desiatky, stovky pokusov Boha presvedčiť ma, že je. A že je milujúci. Prvýkrát sa možno dalo hovoriť o náhode. A druhýkrát sa možno dal jeho pokus získať si ma odbiť ako maličkosť. A tretíkrát možno jeho ponuka nadviazať so mnou hlbší kontakt narazila na moju tvrdošijnosť a hranice budované z hriechu. S hriechom je to často tak – myslíme si, že sme si vytvorili obranu pred svetom a bolesťou, v skutočnosti si však budujeme svoje väzenie. Boh mi však stále dokola búchal na zamknuté dvere môjho srdca. V tomto je Boh, ktorého som spoznala, absolútne fascinujúci: ak ho odmietnete vidieť v jednej podobe, príde k vám v druhej. A potom v ďalšej. A v ešte inej. Neprichádza však preto, aby vás trestal, robil vám výčitky, zničil vás. Jednoducho vás miluje. A jediné, čo chce, je milovať vás. Miluje vás bez ohľadu na to, či vás nájde na tróne alebo na dne; šťastných alebo smutných, hodných či nehodných (aspoň podľa vašej kategorizácie) jeho lásky.

 S hriechom je to často tak – myslíme si, že sme si vytvorili obranu pred svetom a bolesťou, v skutočnosti si však budujeme svoje väzenie. 

Michelangelo namaľoval slávnu fresku, ktorá krásne symbolizuje, čo chcem naznačiť. Na jeho diele je Boh, ktorý sa silou-mocou naťahuje za človekom; v tvári má takmer túžobný výraz, jeho ruka je maximálne vystretá. To, či sa spojenie podarí, už viac nezávisí od neho. On spravil všetko. Na obraze je evidentná túžba spojiť sa so svojím stvorením. A evidentné je aj to, že konečná voľba je na mužovi, ktorý ležérne sedí a nonšalantne podáva ruku smerom k Bohu tiež. Má však pokrčený prst. Ak by ho vystrel, dotkne sa Boha. Vystrie ho? To už je jeho voľba. Využitie najväčšieho daru, ktorý od svojho tvorcu dostal, slobodnej vôle. Boh nás miluje jednoducho preto, lebo je Láska. Láska ľúbi; láska nedokáže nič iné. Človek sa pre túto lásku môže alebo nemusí rozhodnúť. V tomto smere je človek „slobodnejší“ ako Boh. Boh nikdy neodmietne žiadneho človeka. Človek sa však môže rozhodnúť odmietnuť Boha.

No dobre, ale ako môžeš vedieť, že Boh je naozaj milujúci?, pýtajú sa ma niektorí. Vtedy si spomeniem na všetky tie zdanlivé náhody a maličkosti, na tú mozaiku dôkazov a odkazov, ktoré sú medzi mnou a Bohom, a ktorých raz už bolo toľko, že som viac nemohla pred ním zatvárať oči a nechcela zatvárať srdce. Trvalo to roky, ale napokon som – používajúc ešte stále symboliku vyššie opísaného obrazu – natiahla k Bohu palec. Len toľko. Odvtedy nepotrebujem ďalšie dôkazy ani odkazy (aj keď ich teraz vidím ešte viac). Občas si ešte stále staviam múry zo svojich hriechov, robím si okolo seba väzenie aj priepasti, mnohé veci sú vo mne v štádiu riešenia, ani v najväčšej temnote však nemôžem poprieť (skrátka to naozaj nejde), že za týmito hradbami a priepasťami a rozvalinami dobrých predsavzatí čaká Boh. Trpezlivo a s nádejou vystiera ku mne ruku, klope na dvere, uisťuje ma, že je tu, a že nech spravím čokoľvek, stále som jeho milovaná.
Matka Tereza celý život upozorňovala na Boha, ktorý na kríži, v ohromných mukách, zvolal jediné slovo: „Žíznim!“ Podľa nej nebolo len slovom vysileného človeka, ktorý od poslednej večere nemal v ústach ani kúsok vody (hoci odvtedy už prešlo viac ako 12 hodín, navyše 12 pre organizmus enormne náročných hodín plných psychického stresu a fyzického mučenia). Bolo to aj zvolanie Boha, ktorý žízni po našej láske. V minulosti som často mala pred očami výjav malej Majky, ktorá plače, cíti sa smutno, ukrivdene, ničomu už nerozumie, a napriek bolesti, odporu a určitej nedôvere volá: Bože, kde si? Posledné mesiace mám pred očami iný výjav: Boha, ktorý k tej Majke (v každej chvíli jej života) načahuje každú chvíľu ruku a volá: Majka, kde si?
A verím, že takto volá za každým z vás. Kým sa však človek trasie učupený vo väzení, ktoré si vytvoril, a ktoré možno ešte aj pokladá za skrýšu, ťažko sa tomu verí.

Jednými z tehál vo väzeniach, ktoré sme si vytvorili, sú aj nesprávne predstavy o Bohu. Dnes už vďaka psychológii nie je tajomstvom, že Boha (v kresťanskom ponímaní nebeského Otca) si často zvykneme (na podvedomej úrovni) stotožňovať s pozemským otcom (poprípade inou – mužskou – autoritou). Jednoducho, neuvedomene pripisujeme Bohu také vlastnosti, aké pripisujeme nášmu otcovi. Preto sú naši bohovia pokryteckí, krutí, ľahostajní... Takí hocijakí. Je zaujímavé spísať si zoznam vlastností, ktoré pripisujeme Bohu, a následne ho konfrontovať so zoznamom vlastností, ktoré pripisujeme otcovi. Ani ten najlepší pozemský ocko neobstojí na sto percent. Aj keby ste boli šťastné dieťa najlepšieho ocka na svete, aj na ňom nájdete pár chýb. Nebeský Otec je však iný. Je dokonalý. Nemá naše chyby a vlastnosti. Nemá naše maniere. Nemá našu potrebu trestať. Nech vám už mýty (a vaša skúsenosť) hovoria čokoľvek iné.
Jedna z najkrajších odpovedí, akú som svojho času dostala na otázku (vtedy som si ju kládla sama) prečo nás Boh trestá, ku mne prišla cez hororový román Stephena Kinga (veď vám vravím, že Boh je vynaliezavý a hľadá si k vám cestu rôznymi spôsobmi). Vyrazila mi dych a rozmýšľala som nad ňou niekoľko rokov. Nepreháňam. Tú vetu som mala napísanú na miliónoch papierikoch a opakovala som si ju v mnohých chvíľach ako rébus, ktorý musím vylúštiť. Znela takto: „Boh nás trestá za to, čo si nevieme predstaviť.“
Zaiste, interpretácii môže mať mnoho. Pre mňa je však jej posolstvo takéto: Boh nás v skutočnosti netrestá. To len my máme málo predstavivosti na to, aby sme dokázali pochopiť, že to, čo sa deje, nie je jeho trest ani prejav nejakej škodoradosti. V skutočnosti si my predstavujeme, že nás trestá, lebo nemáme dosť predstavivosti (a viery), aby sme pochopili, že možno je všetko úplne inak.
Možno sú moje závery čudné a krkolomné, mne však stačili. Ak by som si samu seba chcela predstaviť v chvíli, keď mi Kingova myšlienka dala takýto zmysel, nakreslila by som si nad hlavu bublinu a do nej napísala veľkými písmenami Aha! Veď to je jasné!

Možno by to chcelo praktické príklady. Našťastie, je ich dosť. Je ich plná Biblia. Napríklad príbeh o Jozefovi, ktorého vlastní bratia predali do otroctva. Viem si predstaviť, ako hrozne sa musel cítiť, keď ho hodili do cisterny, z ktorej nemohol utiecť, a počul, ako s nejakými cudzími chlapmi vyjednávajú, za koľko ho predajú. Úprimne, ja by som mala dosť. Plakala by som, hnevala sa na Boha... Asi by som mu vytýkala, že to nemal dopustiť, že ak by ma mal rád, mojich bratov zastaví, alebo aspoň potrestá... Chcela by som zabudnúť na to, že majú slobodnú vôľu a môžu si zvoliť, ako ju použijú. Chcela by som, aby im ju Boh vzal; aby ich donútil byť dobrými – ku mne. Vo chvíli, ako by ma odvážala egyptská karavána, a ja by som vedela, že som sa práve stala otrokom, asi by to poriadne naštrbilo moju vieru. Asi by som to považovala za koniec sveta – aspoň toho môjho. Asi by som už nedokázala veriť, že Boh ma miluje a stojí pri mne. Asi by to bol pre mňa dôkaz toho, že nie je – alebo že keď je, je veľmi krutý a hnusný, že niečo také dopustil.

Vybrať si hriech znamená vytesniť Boha. 

Z Biblie sa nedozvieme, aké myšlienkové pochody mal Jozef, vieme však, že Boh mu ponechal jeho dary, že očividne pri ňom ďalej stál. V Biblii sa doslova píše (Gn 39,2), že „Hospodin bol však s Jozefom, takže sa mu darilo a zostal v dome egyptského pána.“ Môžem sa vám priznať? Ja by som si na Jozefovom mieste možno ani nevšimla, že pri mne Boh ďalej stojí. Asi by ma totiž veľmi zamestnávala sebaľútosť a vracanie sa do minulosti. Asi by som sa stále pýtala: Bože, ako si mi to mohol urobiť? (Áno, asi by som kašľala na to, že mi to urobili bratia, nie Boh – na Boha sa vina zvaľuje akosi ľahšie. Alebo to mi ľudia aspoň častejšie robíme.) Asi by som sa stále šprtala v minulosti a rozmýšľala, čo by bolo keby, a kašľala na to, čo je teraz – že hoci som v otroctve, mám sa vlastne dobre, že som v dome druhého najdôležitejšieho muža v krajine, že ma majú v domácnosti radi, že som získala dôležité postavenie... Nezabúdajme, že „Pótifar ho ustanovil za správcu svojho domu a zveril mu do správy všetok svoj majetok. Odvtedy, čo ho Egypťan ustanovil za správcu svojho domu, so všetkým, čo mal, Hospodin požehnával dom Egypťana pre Jozefa. Hospodinovo požehnanie spočívalo na všetkom, čo mal v dome i na poli.“ (Gn 39,4 – 6). (Schválne, koľkí z nás si všimnú, že majú vlastne celkom fajn život, keď sa prestanú sústrediť len na to, čo – podľa nich – nie je fajn?)
A keby som si to všetko aj všimla... Potom prišla tá vec s Pótifarovou ženou. Jozef, nevinný, stal sa obeťou jej túžby, odolal (a určite to muselo byť ťažké – tipujem, že Pótifar, dôležitý muž, ktorý si vďaka svojmu postaveniu mohol vyberať, si vzal nejakú kočku), dokonca jej odolal niekoľkokrát (podľa Biblie ho zvádzala každodenne) a potom ho tá mrcha obviní, že to on zvádzal ju! A Jozef sa ocitol v žalári.
Poviem vám – toto by ma už načisto dorazilo. Človek sa snaží, robí všetko najlepšie ako vie... A potom ho niekto krivo obviní a on za to musí niesť následky! S mojou citlivou povahou by to opäť bolo na dávku výčitiek voči Bohu, otázok, za čo ma tak trestá, pochybností, čo je to za Boha, keď toto dopustil...

Ale: „Hospodin bol však s Jozefom, zľutoval sa nad ním a u správcu žalára vzbudil k nemu náklonnosť. Správca žalára ustanovil Jozefa za dozorcu nad všetkými väzňami, čo boli v žalári. Jozef dohliadal na všetko, čo sa tam malo urobiť. Správca žalára nedohliadal na nič, čo mu zveril, lebo Hospodin bol s Jozefom a s úspechom sprevádzal všetko jeho úsilie.“ (Gn 39,20-23)
Viete, ja by som v tejto fáze prestala veriť, že ešte niekedy vyjdem zo žalára. TOTO by bol už pre mňa definitívny koniec. Nemala by som dosť fantázie a viery, aby som verila, že Boh ma vyvedie z tejto situácie. Boh však je všemohúci. A milujúci. Jozef sa – ako vieme – z väzenia dostal. K samotnému faraónovi. A: „Faraón potom sňal svoj prsteň z ruky a navliekol ho Jozefovi na ruku; obliekol ho do šiat z jemnej ľanovej látky a na krk mu zavesil zlatú reťaz. Faraón povedal Jozefovi: Ja som faraón, ale bez teba v celom Egypte nikto nesmie pohnúť ani rukou, ani nohou. (Gn 41,43 – 44). Spravil ho skrátka druhým najdôležitejším človekom v krajine! Dal mu za manželku krásnu ženu, dal mu takmer neobmedzenú moc... A asi najkrajší je záver Jozefovho príbehu: áno, ten okamih, keď sa stretol so svojimi bratmi, ktorí ho nespoznali. A on im odpustil. A potom sa stretol aj so svojím otcom...

Tak si to teda zhrňme: Jozef bol obľúbeným dieťaťom Jakuba, ako milovaný syn sa mal určite najlepšie zo všetkých detí. Jeho bratia (NIE BOH!) spravili niečo zlé – predali ho do otroctva. Jozef nezatrpkol, dôveroval Bohu – Boh teda mohol cez neho a v ňom konať a pomáhať mu aj v Egypte. Potom však prišla istá žena, ktorá (ONA, NIE BOH!) spravila z Jozefa väzňa a delikventa. Jozef mohol zatrpknúť, on však ďalej dovolil Bohu, nech ho vedie. Od Boha mal dar vykladania snov – mohol sa na to vykašľať, povedať si, že to už za to nestojí, že nebude viac riskovať, že sa neozve... On však tie sny vykladal – a vďaka tomu (vďaka DARU OD BOHA) sa dostal k faraónovi... Kvôli zlu iných (ĽUDÍ, NIE BOHA!) mohol mať Jozef niekoľkokrát pocit, že jeho život je spackaný a že nič dobré ho už nečaká. On však zakaždým dovolil Bohu, aby dokázal svoju moc a lásku. Jozefova fantázia bola určite obmedzená (presne tak, ako naša) – určite si v žalári nevedel predstaviť, ako sa z neho dostane. Jeho dôvera v Boha však bola neobmedzená – ďalej robil to, čo si myslel, že mu Boh káže robiť – a Boh vďaka tomu konal.
A všimli ste si, že vždy, keď Jozef prejavil svoju dôveru Bohu (napr. tým, že nezatrpkol, že ďalej bol snaživý, dobrý...), Boh mu napokon, napriek tomu, ako zle to s Jozefom vyzeralo, dal niečo lepšie? Najprv mal „iba“ moc v rámci rodiny, potom už v rámci bohatého domu, napokon moc v celej krajine...

A ešte jeden dôležitý detail – Jozef svoju dôveru Bohu ukazoval aj tým, že sa vyhýbal hriechu. Vybrať si hriech znamená vytesniť Boha. Ak by to Jozef spravil... Boh by ho nepotrestal. Ale taký Pótifar áno. Ak by trebárs Jozef podľahol jeho žene, verím tomu, že – vidiac Pótifar manželku a otroka in flagranti – neskončil by Jozef v žalári, ale v hrobe. Boh nás skrátka chráni v každej situácii. A ak sa pritom aj my sami chránime pred hriechom, značne mu tým pomáhame. My kresťania máme navyše krásny dar od Boha - spoveď. Boh je taký skvelý, že je nám ochotný odpustiť, keď sme ho niekedy odmietli a vybrali si druhú stranu. Stačí všetko úprimne oľutovať, prísť za jeho zástupcom na zemi, vyznať sa zo svojich hriechov, odmietnuť ich - a Boh nás od nich očistí. Také je to krásne a jednoduché. Úprimná spoveď je jeden z najlepších spôsobov, ako k Bohu vystrieť ruku. Využime to, kým sme ešte na tomto svete a Boh nám takú možnosť dáva.
A predsa ešte jeden detail – ak by Jozef chcel potrestať svojich bratov, ak by v návale zlosti dal jedného za druhým popraviť... Už nikdy by nevidel svojho otca. Avšak tým, že sa nad bratmi zmiloval, mohol ich poslať domov, nech Jakuba privedú. Je pekné, že na konci príbehu získava presne to, čo na začiatku chcel – byť skrátka s otcom. Napriek mnohým okľukám a odbočkám mu Boh napokon daroval presne to, čo si Jozef prial. Stačilo Bohu veriť, že to dokáže. Že aj hriechy iných (Jozefovi bratia, Pótifarova žena...) dokázal obrátiť v Jozefov prospech.

Prosím ťa, nech sa už v živote stretneš s čímkoľvek – nech sa v tento deň stretneš s čímkoľvek –, nezabúdaj, že to nie je Boží trest, škodoradosť, ľahostajnosť, náhoda... 

A Jozef nie je jediný, ktorý sa mohol presvedčiť o tom, že Boh ho miluje – aj keď to chvíľami vyzeralo presne naopak. Celá Biblia je plná príbehov ľudí, ktorým iní ľudia – alebo aj oni sami – pokazili život, no Boh to napokon dokázal obrátiť v ich prospech. A čo je najlepšie? Že také príbehy nie sú len v Biblii. Sú všade. Vezmi si život hocijakého svätca. V jeho životopise nájdeš veľa prekážok, problémov, výziev... Ktoré (tak ako všetko v svojom živote) zverili Bohu. Kašľali na aktuálne okolnosti, lebo vedeli, že nad nimi (a v nich) je večný Boh.
A to isté ponúka Boh aj tebe. Aj teba totiž miluje. Ponúka ti možnosť premeniť tvoj príbeh. Možno si teraz tiež v nejakom svojom životnom žalári – spomeň si však, že Jozef sa z toho svojho dostal vďaka dôvere v Boha do úplne novej, absolútne úžasnej životnej kapitoly.

Prosím ťa, nech sa už v živote stretneš s čímkoľvek – nech sa v tento deň stretneš s čímkoľvek –, nezabúdaj, že to nie je Boží trest, škodoradosť, ľahostajnosť, náhoda... Je to skrátka nejaká udalosť. Možno dnes ešte nevieš, prečo sa to stalo. Možno to dnes vyzerá veľmi zle. Možno si nahnevaný, smutný, možno už nič nechápeš a chceš všetko vzdať. Ak však dokážeš veriť, že Boh ťa miluje, ak dokážeš veriť, že tento Boh by ti nikdy nechcel ublížiť, ak sa mu napriek všetkému (všetkej tej bolesti, skepse, pochybnosti) dokážeš zveriť, ak mu dokážeš zveriť aj všetky tie pocity...
...on to obráti. Možno nie hneď, ale časom určite. Neverím, že všetko zlé je (automaticky) na niečo dobré. Verím však, že všetko zlé môže byť na niečo dobré – ak to zveríme Bohu a dovolíme mu, aby konal. Koniec koncov, nie je to len môj názor – uistenie, že je to tak, nájdeme aj v Biblii: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8,28)
Neveríš? Tak dovoľ Bohu, aby ťa o tom presvedčil. Určite sa už na to teší.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!